Say Something || h.s [SK]

2. chapter

„Hovorím ti, keby mohol pohľadom zabíjať už sa tu teraz s tebou nerozprávam.“ Poviem Liamovi a vyzlečiem si biely plášť. Zakvačím ho na vešiak a prehodím si cez seba čierny svetrík, ktorý som si ráno zobrala. „Hovoríš, že bol policajt?“ zdvihne obočie. Iba prikývnem. „Tí takí väčšinou bývajú.“ Zasmeje sa a otvorí mi dvere.

„Ja viem, ale on bol iný. Bol horší.“ Zamračím sa a následne sa zasmejem. „Prišiel mi taký namyslený.“ Prehodím si kabelku cez plece a opustím miestnosť, ktorá nám slúži ako šatňa. „No, čo bol to človek, ktorého už nikdy neuvidíš tak ho vyhoď z hlavy.“ Pohladí ma po chrbte a venuje mi úsmev.

„Asi máš pravdu.“ Usmejem sa a vytiahnem si mobil z tašky. Sú presne dve hodiny poobede. Mali sme odísť, až o hodinu, ale niečo sa stalo a poslali nás skôr, no lepšie pre nás. Dneska som zase mala pocit, že im už niečo poviem. Títo starí doktori si myslia, že zjedli všetkú múdrosť sveta a my sme len ľudia, ktorý študujú medicínu a nič nevedia. Ach.

„Dovidenia.“ Usmejem sa na sestričku, ktorá sedí na recepcii a konečne vyjdem na čerstvý vzduch. Zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem. „Nepôjdeme na obed?“ vyruší ma Liamov hlas vedľa mňa. „Jasné, to by bolo fajn. Umieram hladom.“ Zasmejem sa a chytím si brucho.

„Pamätáš na tú reštauráciu. Neviem si spomenúť na názov, ale boli sme tam pred troma mesiacmi. Strašne ti chutili ich špagety.“ Povie a z vrecka si vytiahne kľúče od auta. „Jasné myslíš tú na konci ulice, však?“ ukážem prstom na cestu a prejdem k dverám spolujazdca.

„Presne.“ Zasmeje sa a odomkne auto. Iba prikývnem a otvorím dvere. Sadnem si, a hneď si zapnem pás. Liam si na toto potrpí. Je schopný ťa zapnúť aj sám, keď to neurobíš. Samozrejme len v jeho aute, no vadí mu to, aj keď ideme so Zaynom.

Liam urobí to isté a naštartuje. Hneď ako vyjdeme z parkoviska pustí rádio a pozrie sa do zrkadla. To je proste Liam. Možno si poviete, že mať najlepšie kamaráta je blbosť, ale my s Liamom sme nerozlučiteľná dvojka. Za tie tri roky priateľstva sme spolu zažili už toho veľa a máme sa radi, no každý vie, že z toho nikdy nič viac nebude.

Keď Liam zastaví pred reštauráciou s názvom Colors odopnem si pás a otvorím dvere. Taký primitívny názov a ja som si ho zase nezapamätala.  „Hovorila som, že niečo z farbami.“ Zamkne auto a pokrúti hlavou. „Nič si nehovoril.“ Zasmejem sa a otvorím dvere.

Do nosa mi hneď udrie vôňa jedla a v bruchu sa mi ozve čudný zvuk. Je pravda, že dneska som mala len tú kávu. Prejdem k zadnému stolu a cez stoličku si prehodím sveter a kabelku. Sadnem si a ruky si prekrížim na stole.

„Dobrý deň,“ hneď ku nám príde mladá čašníčka s dlhým blond vrkočom prehodením na pravej strane. „Čo vám môžem ponúknuť na pitie?“ opýta sa kým nám podáva jedálne lístky. „Mne iba minerálku.“ Usmejem sa a pozriem sa na Liama. „Tiež.“ Venuje jej úsmev a otvorí si jedálny lístok. Iba prikývne a odíde.

Pop piatych minútach sa znovu vráti aj s nápojmi a my jej nadiktujeme jedlo, ktoré chceme. „To je Leeroy, na.“ Liam sa zamračí a podá mi mobil, keď čašníčka odíde. „Prečo zase ja?“ zasmejem sa a zoberiem si od neho mobil.

„Rozumiete si.“ Oprie sa o stoličku a zloží si ruky na hrudi. Znova sa zasmejem a priložím si Liamov mobil k uchu.  Leeroy, Liamov brat je úplný iný. Sú dvojičky, ale Leeroy je, no ehm.. je proste iný. Čo sa týka štýlu, vlasov až po orientáciu. Áno je gay, ale svojim spôsobom ho mám rada.

„Ahoj.“ Poviem a čakám na jeho reakciu. „Vicky?“ ozve sa jeho hlas na druhej strane. Vicky, iba on ma tak volá, no ak mám pravdu povedať páči sa mi to. Všetci ma volajú len Tori a už mi to pomaly začína liezť na nervy.