Stvorenie noci

15. Kapitola - Hlavné mesto vlkov

Jeho nadšenému pohľadu som nemohla odolať. A na stretnutie s Axelovým otcom som sa zrovna neponáhľala.

„Znie to dobre," súhlasila som s úškrnom.

Hlavné námestie mi pripomínalo scénu z rozprávky. Bol to v podstate veľký obdĺžnikový priestor. Zem bola vyskladaná z rôznych kamenných dlaždičiek a kameňov, ktoré boli usporiadané do mozaiky. Nebolo to však typické kamenné a nudné námestie. Všade boli stromy a zeleň. Uprostred sa bol nádherný park s pestrofarebnými kvetmi a altánkom. Keď som sa zapozerala do diaľky pomedzi stromy, uvidela som obrovskú fontánu, okolo ktorej sa naháňali deti a šantili vo vode. Úplne na konci námestia sa nahádzali stánky, kde predávali šperky, drobnosti a koláče, ktoré mi spolu s vôňou kvetov opantávali zmysly.

Slnečné lúče letného slnka nás jemne hladili po tvári. Keď mi Axel stisol ruku a usmial sa na mňa, naplnil ma taký pocit šťastia, aký som už dlhú dobu nepocítila. Ani si nepamätám, kedy som sa naposledy takto cítila. Posledné mesiace to bol len neustály strach, o seba, Axela aj celu budúcnosť. Takýto kľud mi prišiel až neprirodzený.

Nemohla som si pomôcť a pomyslela na to, že je to len ticho pred búrkou, no bola som odhodlaná si to vychutnať.

Prechádzali sme sa v parku, smiali sa nad výstrednosťou niektorých sídiel bohatých vlkov a vychutnávali si spoločne strávený čas. Všade nás sprevádzali pohľady okoloidúcich, ktorí Axela zdravili a niektorí sa mu dokonca poklonili, no snažila som sa to ignorovať a predstierať, že sme len dvaja obyčajní ľudia, ktorí na svete nemajú žiadne starosti.

Večer, keď už pomaly zapadalo slnko, námestie sa vyprázdňovalo. Sedeli sme na okraji fontány, rukou som sa hrala s hladinou vody a užívala si pokojný teplý večer.

„Kde je vlastne Askar? Nikdy som o ňom samozrejme nepočula a určite nie je ľahké skryť také veľké mesto."

„Na ostrove v severnej Európe. Keď ešte čarodejnice a vlci spolupracovali, súhlasili, že použijú ochranné kúzla, aby sme sa nemuseli neustále báť, že nás odhalia." Povzdychol si. „Nechcem pokaziť tento príjemný večer, ale mali by sme ísť."

Zaklonila som hlavu a na chvíľu zavrela oči.

Nebude to zlé, hovorila som si v duchu. Zachránila som predsa Axela, nie? Nemôže mi nič urobiť.

„Tak poďme." Prikývla som.

Z námestia sme pokračovali cestou ďalej. Domy boli čoraz menšie až nakoniec na ich mieste ostali len vysoké stromy. Nečakala som, že zrovna v hlavnom meste vlkov tu vysadia les.

„Je to súčasť východnej záhrady," povedal Axel, ktorý určite odhadol moje myšlienky. „Oddeľuje to ostatných od zámku a je to najlepšie miesto, keď si chceš od všetkého toho zmätku aspoň trocha oddýchnuť."

Nestihla som mu odpovedať, keď sa pred nami stromy rozostúpili a predo mnou sa vynoril toľko spomínaný Axelov zámok.

„Je to... nádherné," vydýchla som užasnuto.

Pred nami sa rovno nachádzala ďalšia fontána, no oveľa honosnejšia, ako tá na námestí. Bolo to vlastne štvorcové jazierko so sochami, odkiaľ striekala voda. Za ňou boli dve schodiská ktoré sa stretávali v terase s nádherným zábradlím. A celú budovou by som ani nemohla nazvať zámkom, ale skôr palácom.

Budova bola niekde obrastená machom, no ani náhodou nevyzerala zanedbane, iba jej to pridávalo na vznešenosti. Strechu podopierali obrovské okrasné stĺpy. Strana, ktorú sme videli bola plná výbežkov a všade toľko okien s výhľadom na celú záhradu a určite aj na mesto.