Plameň v daždi

20# kvapka-Saria

Saria spadla na kolená a roztriasla sa. V tvári bola úplne biela, telo sa jej chvelo, oči leskli. Mala pocit, že čochvíľa bude opäť zvracať. Machovo-zelené oči mala vytreštené. Múry, ktoré si okolo seba tak usilovne stavala padali. Všetko sa rúcalo. To, čo sa tak dlho skrývala, vina, ktorú pochovávala, prevzala nad ňou kontrolu a úplne ju pohltila ako veľká vlna. Za všetko môže ona. Preto tie Démonove diery. Úlomkom alebo teda havranom sa podarilo ich vytvoriť a práve ona ich vypustila. Za všetko môže ona. V hlave jej trešťalo. Snažila sa to zastaviť, opakovala si, že Ardentia je mŕtva, pochovala ju v tú noc raz a navždy, ale nepomáhalo to. Chrasty opadli a krv začala vytekať. Opäť cítila tie rany ako v to leto pred piatimi rokmi.

„Našiel som ju!" Len z veľkej diaľky počula Sorana. Keď sa k nej sklonil, ani ho nevnímala. Triasla sa na celom tele, ale neplakala. Bola zdesená. Čarodejník ju postavil na nohy.

„Saria, čo sa stalo?" jemne sa jej pýtal. Neodpovedala mu.

Jej rodičia. Stáli vedľa nej. Boli od nej sotva na pár metrov. Ona a Sebakey prežili, no kráľ s kráľovnou nemali šancu. Prečo utiekla po prvýkrát? Toľko času so svojimi milovanými rodičmi premárnila, pretože bola sebecká. Ktorá princezná toto kedy urobila?

Nereagovala na vystrašené tváre ani hlasy, ktoré ju volali. Myšlienkami bola stále v minulosti. Posledné dni, kedy pokazila všetko, čo mohla. Kalon ňou triasol, kričal na ňu, ale nič. Celia ju volala, Soran odriekal zaklínadlo. Líška bola ako bábka.

„Saria," prihovoril sa jej ďalší hlas. Hľadeli na ňu oči oblohy. Boli vydesené a hlas naliehavý. No mlčala. Bála sa prehovoriť. Jej srdce bolo ako sklo, ktoré sa rozbilo na úlomky. Vyliala sa vina, bolesť a nenávisť k sebe samej.

Netušila ako a kto ju doviedol do stanu, no vedela, že je v ňom. Sedela na deke ako socha. Prázdny pohľad upierala do diaľky. Si slabá! Zvonil jej v hlave desivý šepot. Opakoval tie dve slová stále dookola. Bol ako had, ktorý nebezpečne syčal. Sebecká! Zbabelá! Líška bola úplne zlomená.

„Saria?" vošiel niekto do stanu. Nič. Žiadna reakcia. Oproti nej sa posadil Vlčí princ a ustarane na ňu hľadel.

„Krásavica, prosím," pohladil ju po líci. Saria zažmurkala akoby sa bola prebudila zo spánku a zdvihla k Montegovi tvár. Chytil jej ruky do svojich veľkých dlaní. Pohladkal jej hánky.

„Čo sa tam stalo?" opýtal sa. Mlčala. Bála sa, že keď spomienky pustí na jazyk, všetko sa zmení. Všetko bude zničené. Pálili ju a mučili. Bolo to tak čerstvé. Prežívala to, čo uzamkla. Minulosť ju dobehla a teraz sa jej vysmieva popri bičovaní jej srdca.

„Som tu pre teba, Saria. Nie si na to sama." Stále jej hľadel do očí a pohládzal palcami jej hánky. Vedela, že mu môže veriť. Pochopil ju a pomohol jej niesť to ťažké bremeno. Ale toto je niečo iné. Je to beh. Útek, v ktorom sa chce vymaniť z pazúrov minulosti. V jeho očiach bol strach, obavy. Desila ho svojím správaním. Nezaslúžil si to. 

Otvorila ústa a oči sa jej okamžite naplnili slzami. Povedala mu všetko. Netušila koľko rozpráva, no Montego ju ani raz neprerušil. Keď skončila, sklonila tvár a objala si plecia. Vlk ju automaticky objal a pevne stisol. Vdychovala jeho vôňu a oprela si líce o jeho nahú hruď. Teraz nevnímala jeho telo ako dokonalé dielo, ale úprimnú oporu. Oprel si bradu o jej hlavu a utešujúco ju hladkal po chrbte.