Plameň v daždi

26# kvapka-Montego

Montego so svojím návrhom predstúpil pred kráľa. Vysvetlil mu svoje dôvody, prezradil svoje plány. Kráľ bol k tomu trochu skeptický a kládol mu otázky, na ktoré Vlčí princ ešte nemal odpoveď. Prakticky nevedel veľa. Avšak jeho mame žiarili oči.

„Ronion!" okríkla manžela prísne.

„Tvoj najstarší syn chce ísť za svojou milovanou. Odhodlal sa ju nájsť a je mu jedno, ako dlho to potrvá aj keby mal prehľadať každú zem po centimetri na celej Hilabetei. Jeho srdce ho volá, je zamilovaný a niekde tam vonku je jeho družka! Naša budúca nevesta. Tak láskavo nepokúšaj a nevopchaj mu zlé hady ho hlavy, pretože toto nie je otázka rozumu, ale srdca!"

Všetci muži pri stole stíchli. Kráľovná zväčša bola tichá, pokojná a láskavá. Nikdy nezvýšila hlas, dokonca ani keď Montego robil hlúposti. Avšak teraz priam po svojom mužovi štekala. Nevšímala si ich pohľady a pokojne sa opäť vrátila k večeri.

„Ja iba," začal kráľ.

„Nie. Ešte mu popletieš hlavu a zabudne na ňu. To dievča musí byť výnimočné, keď na ňu náš syn takto myslí. Statočné a plné pochopenia. Našiel svoju družku, tak nie aby to tie vaše rozumy prekazili!" zavrčala.

„Mama?" nadvihol Heskel obočie.

„Áno, miláčik?"

„Čo to bolo?" pridal sa Montego.

„Lásku netreba analyzovať, ale cítiť," odpovedala s úsmevom.

„Preto ťa tak milujem, zlatko," zapriadol kráľ a preplietol si s kráľovnou prsty. Montego šťuchol do Heskela a naznačil, že bude vracať. Brat sa k nemu so smiechom pridal. Rodičia si ich nevšímali. Uprene si hľadeli do očí. Kráľ zdvihol rúčku svojej manželky a pobozkal jej hánky. Kráľovná sa začervenela a usmiala sa.

„Aj ja ťa milujem, Ronion," šepla a pohladila ho po tvári. Nežne ho pobozkala a ich Vĺčatá prevrátili očami.

„To by aj stačilo, nie?" pokrčil nosom Montego.

„Ak si sem dovezieš svoju družku a budete sa predo mnou cukrovať, nakopem ti zadok a ešte k tomu pred ňou, aby videla, že má na viac," uškrnul sa Heskel a Montego vyceril zuby.

Na druhý deň sa už hnal do Tushenu. Je to jediná stopa, ktorú má. Nájde Sorana, ten by mu mohol pomôcť. Dostať sa do kráľovstva Čarodejníkov nebol vôbec problém, horšie bolo dostať sa niekam. Všetci ho spoznávali. Samozrejme, média sa neobmedzili iba na Kusiyu. O jeho príchode vedela istotne celá Hilabetea. Všetci spoznávali jeho tvár z časopisov a novín. Hľadeli na neho s údivom. Cítil sa ako atrakcia. Preto rýchlo zaliezol do jedného z obchodov s oblečením. Hoci koruna ho ťažila v batohu, aj tak ho ľudia poznali. Potreboval niečo, čo by nepútalo pozornosť. S povzdychom zo seba strhol čiernu koženú bundu a napchal ju do batoha. Strhol zo seba biele tričko a hodil ho na zem. Jeho počínanie privolalo zvedavé ženy, ktoré slintajúc obdivovali jeho polonahé svalnaté telo a chrbát poznačený nádherným vzorom. Montego nemal čas na rozpaky ani na hľadanie kabínky. Schmatol čiernu košeľu, vyzul svoje pohodlné topánky a natiahol si čierne čižmy. Svoj nový kostým dovŕšil čiernym plášťom s kapucňou, takže vyzeral ako obyčajný pocestný. Predavačke hodil o zlatku viac a ponáhľal sa preč. Natiahol si kapucňu a prechádzal ulicami.

V hlavnom meste strávil dva dni. Prešiel každý jeden podnik, každú jednu kaviareň, večer navštevoval bary, avšak Sariu nenašiel. Na tretí deň sa prechádzal po trhu a nenápadne si obzeral tváre obchodníkov. Akonáhle zacítil Líščí pach, čo bolo vzácnosť, zdvihol hlavu a obzeral sa okolo, avšak Saria to nebola. Zväčša to bola štetka postávajúca pri svojom podniku, či v jeho blízkosti. Ani jeden pach nebol jej.