Plameň v daždi

18# kvapka-Saria

Saria skutočne mohla v ten deň nemocnicu opustiť. Upír sa pri Líške držal neskutočne blízko a pravú ruku mal položenú na opasku, z ktorého trčala strelná zbraň. Saria by po ňom najradšej niečo zavrčala, avšak teraz jej bola táto obrana zvláštne príjemná. Držala sa pri Kalonovi, nie kvôli strachu z Temnoty, ale zo strachu, čo uvidí vo Vlkových zafírových očiach. Odhalil viac ako ostatní. Ako veľmi do hĺbky jej tajomstiev a klamstiev sa dostal? Na dno pravdy? Vie o tom, že ju to zabíja? Líščie dievča bolo prekvapené, že ju najviac desí, že by ju Montego mohol znenávidieť.

Prechádzali krásnou dedinkou. Slnko už síce zapadalo za horizont, no miesto bolo stále plná života. Susedky veselo trkotali skrz okná a dávali si rady o pečení hovädzieho, malý chlapec naháňal dievčatko, ktoré jačalo, aby ju chlapec nechal tak, matky volali svoje deti domov.

„Aha, tam je Soran!" ukázala Elfka na osamelého chlapca pred jedným hostincom. Ruky mal prekrížené na prsiach a opieral sa o stenu budovy. Sarii najskôr zovrelo hrdlo pocitom, že teraz sa pozrie svojmu záchrancovi a možno aj sudcovi do očí, avšak Vlka nikde nebolo. Netušila, či sa jej uľavilo alebo hrča ešte narástla. Ťažkými krokmi nasledovala Kalona a Celiu za usmievavým Čarodejníkom, ktorý im zamával. Vyšiel Líške naproti a ona sa slabo usmiala. Opatrne ju objal akoby sa bál, že ju rozbije jedným dotykom. Položila si hlavu na jeho plece a na chvíľku si vydýchla. Soran mal neskutočné objatia.

„Bože, som rád, že si v poriadku," usmial sa na ňu láskavo.

„Kde vlastne je Montego?" opýtala sa Celia.

„Išiel do sprchy," odpovedal Čarodejník.

„Všetko sme vybavili. Malachai nám dal kľúčiky."

„Kto je Malachai?" nadvihol Kalon obočie.

„Majiteľ."

„Sprchu potrebujem aj ja!" 

Vytrhla Saria kľúče zo Soranových rúk a utekala do hostinca. Chcela sa tam dostať ešte pred Celiou a poriadne si užiť kvapôčky vody. Navyše chcela oddialiť stretnutie s Montegom. Vletela do izby a s úľavou sa oprela o dvere. Nikoho nestretla a sledovali ju iba pobavené hlasy jej priateľov. Urobila prvý krok a začala sa vyzliekať. Veci nechávala skĺznuť na zem a kým prišla do kúpeľne bola úplne nahá. Vliezla pod sprchu a nechala na seba dopadať príjemne teplú vodu. Kvapôčky jej dopadali na telo v príjemnom rytme a Saria na chvíľu úplne vypla a iba si užívala ten nádherný pocit.

„Saria!" zvreskol hlas spoza dverí.

„To si sa skutočne musela vyzliecť tu a nechať všetko na chodbe?"

Líška sa nahlas rozosmiala a tým dala Celii jasnú odpoveď. Príjemný zvuk jej rozvibroval nedávno rozdráždené hrdlo, no bol to nádherný pocit. Voda so sebou odnášala všetky obavy, strach aj posledné kúsky temnoty, ktoré zostali v Sariinom srdci po poslednom zážitku. Zamotaná v uteráku a kvapkajúcimi vlasmi vyšla z kúpeľne a hneď sa stretla so zúrivými nebeskými očami.

„Nie si sama, kto chce ísť do kúpeľne!" zavrčala Elfka a prehnala sa popri nej. Saria iba pobavene zavrtela hlavou a pomaly sa obliekla do čistých šiat, ktoré ju čakali na posteli. Pravdepodobne sa niekto z cestovateľov postaral aj o čisté oblečenie. Prehrabla si stále mokré ohnivé vlasy a vytratila sa z izby, no pre istotu zrúkla na Elfku, aby ju nehľadala.

Spoza okien, videla, že na oblohe už vládla atramentová farba pokrytá trblietavými hviezdami s ich rohatým pastierom. Prechádzala popri recepcii, keď ju zastavil muž stojaci za pultom. Pekný stavaný blond. Človek.