Plameň v daždi

32# kvapka-Montego/Saria

„Nemôžem uveriť, že sme ich nechali len tak ísť!" rozčuľoval sa Montego, keď sa spolu so Soranom a Celiou prechádzal po Malawi. 

Zlosť ho neprešla. Pokúšal sa s vytrvalými členmi neslávnej výpravy nájsť Kalona a Sariu, ale márne. Akoby sa prepadli pod zem. Možno ich kryl Upírov element, možno boli len skutočne dobrí. Tiež sa pokúšali niečo nenápadne zistiť, chodili z reštaurácie do reštaurácie, z krčmy do krčmy, prechádzali trhom, avšak nič. Napokon to vzdali a len sa túlali malebnou krajinou.

„Musíš však uznať, že mala v niečom pravdu. Pravdepodobne by sme ich zdržiavali alebo ich prezradili. Majú oveľa viac skúseností ako my. A ty pútaš pozornosť," mykol Soran plecami.

„Ale to nie sú rozumné dôvody!" prskal Vlk.

„Naopak, sú. Ani ja nesúhlasím s tým, čo," Elfka sa odmlčala,

„Saria urobila, ale má pravdu."

Vošli do lesa a Celia si sadla na jeden peň. Bradu si vložila do dlaní, pričom našpúlila pery. Soran sa zvalil k nej na trávu, iba Montego zostal stáť. Nemohol uveriť, že ho proste odmietla vziať so sebou. Miesto neho si vybrala prekliaty upírsky zadok. On mohol byť nápomocnejší. Určite! Vrčal, fučal a kráčal hore-dole ako tiger v klietke. Strhol si kapucnu z očí a zúfalo si prehrabol vlasy. Oprel sa o kôru stromov.

„Nezdá sa vám, že je les nejaký tichý?" opýtala sa Celia.

„Nikto okrem nás tu nie je, jasné, že je tichý," odsekol Montego.

„Nie, myslím to inak," zavrtela hlavou a postavila sa.

Soran sa zamračil, no poobzeral sa. Načúval. Montego napriahol vlčie zmysly, no skutočne nezachytil nič. Žiadne vtáčiky v korunách stromov, žiaden šum rieky či vetra v lístí. Všetko bolo tiché, priveľmi tiché. Zrazu sa naproti nim vyrútil jeleň. Celia so Soranom mu uskočili z cesty, Montego za ním hľadel ako vyoraný. Ako je možné, že jeleňa nezačul? Prečo sa vôbec tvor rozbehol k nim bez najmenšieho zaváhania? Sú to plaché zvieratá, nie aby sa ešte nečujne vyrútili na tri bytosti. Jeleň im nevenoval žiadnu pozornosť, hnal sa ďalej. Montego nerozmýšľal, rozbehol sa smerom, odkiaľ vybehol jeleň. Kroky za ním mu prezradili, že Celia so Soranom ho nasledujú. Nevedel, kam beží, ale niečo toho jeleňa vydesilo k smrti. Riskoval aj stretnutie s Vlkom, len aby ušiel od zdroja strachu. Montego mal zlé tušenie a to sa naplnilo, keď zrazu prudko zastal. Jeho dvaja spoločníci mu narazili v plnej rýchlosti do chrbta, až sa zatackal, nezapodieval sa tým.

Pred ním stál drak. Skutočný nefalšovaný drak. Obrovské ónyxoxové telo s tekutými šupinami, prázdne biele oči bez zreníc. Stál na štyroch tenkých, no silných nohách, zakončenými ostrými pazúrmi ako dýky. Otvoril papuľu a Vlčiemu princovi tak odhalil tri rady zažltnutých zhnitých tesákov. Vôkol neho sa vznášal pach zatuchnutej mŕtvoly. Toto bol jeden z najväčších úlomkov temnoty, aký Montego kedy videl. Drak ich zbadal a zreval. Celia zažmurkala, aby potlačila slzy a rukou si zakryla nos. Montego sa jej nečudoval. Aj jemu urobil žalúdok kotrmelec. 

Drak sa zahnal obrovskou labou po Soranovi, no Čarodejníkovi sa našťastie podarilo uskočiť. Montego zavrčal. Celia už stihla privolať vietor, ale drakovi neublížil. Iba prižmúril oči. Vlčí princ sa okamžite načiahol po zbraň. Neváhal, keď vystrelil náboj obalený zemskou mágiou. Trafil dračie krídlo a drak nahlas zareval. Soran sa pokúsil vyvolať zemetrasenie, no drak mávol chvostom rýchlosťou blesku a Čarodejníka zvalil z nôh. Krátko na to ho obalila temnota. Skríkol od prekvapania, pokúšal sa postaviť, ale temnota ho prilepila k zemi. Montego zavrčal a opäť chcel vystreliť, no drak sa po ňom zahnal a mladý muž sa musel odkotúľať do bezpečnej vzdialenosti, pričom mu zbraň vyletela z dlane. Celia utekala k Soranovi, aby mu pomohla, avšak Drak zareval a Celia sa rozkašľala. Zahnal sa po nej, no uskočila. Na to, aký bol drak obrovský, bol šialene rýchly. Bytosti nestíhali oplácať útoky, najmä, keď na nohách stáli iba dve.