Plameň v daždi

6# kvapka-Saria

Vrátili sa späť do mesta, kde Saria bývala. Skutočne sa jej nepáčilo, že sa musí vláčiť s dvoma šialencami a jedným mocichtivým vydieračom. V duchu kliala, nadávala, avšak jej pery zostali stisnuté do nahnevanej čiarky. Odomkla im dvere do svojho malého bytu a sama vošla dnu ako prvá.

„Tu bývaš?" nadvihla Celia obočie.

„Prepáčte vaše veličenstvo, ak ste zvyknutá na luxus. Som čašníčka, preboha!" prevrátila Líška očami. Prečo sa len trepala do toho baru? Mala pekne zostať doma a nič by sa nebolo stalo. Avšak zjavne musí za svoje hriechy kruto pykať.

„Panebože! Tak ty v tom ideš vo veľkom?" nadvihol Montego obočie a Saria sa k nemu otočila. Príťažlivý Vlk prstami prechádzal po nádhernej zlatej čaši zdobenej rubínmi. Líščie dievča zavrčalo a vzalo mu čašu. Opatrne ju položila na miesto.

„Páni, odkiaľ si toto zobrala?" užasnuto hľadel Soran na hodvábne závesy. Na tie si Saria pamätala. Bola na jednom jarmoku a tie závesy sa jej neskutočne páčili. Akoby boli utkané zo samotných diamantov. Chvíľu uvažovala, že si ich normálne kúpi a zaplatí za ne, ale keď zbadala cenu, takmer vyletela z kože. Avšak túžba bola silnejšia a aj chuť poctivo si to ukradnúť.

„Je to zlodejka," odvetil Vlčí chlapec.

„Čože?!" vyprskla Celia.

„Myslela som, že si mu potiahla iba tú dýku. Nie, že žiješ z ukradnutých predmetov a zlata!"

Mladá Líška prevrátila očami a vyzula si hriešne vysoké opätky. S výdychom položila chodidlá na chladnú podlahu. To bola úľava. Zastrčila si ohnivý pramienok vlasov za ucho a oprela si hlavu o dlaň.

„Nežijem z toho. Pracujem. Toto je len koníček," mykla plecami.

„Čo poctivo ukradnem, si nechám. Nepredám to."

„Celkom irónia," poznamenala Elfka.

„Fajn, takže už ste ma odprevadili domov, dokonca sa pokochali mojím skromným príbytkom a rozobrali sme moje koníčky. Pôjdete už?"

Saria už skutočne chcela byť sama. Dopriať si sprchu a výdatný spánok. Zahrabať sa pod tú teplučkú deku a poddať sa snom. Avšak jej nemilá návšteva zotrvávala na mieste.

„Hádam nás nechceš vyhodiť," zaškerila sa Celia.

„Vy nemáte v hoteli objednanú izbu alebo čo?" vyvalila Líška oči.

„Nie. Neboj sa. Zostaneme len dnes, pretože zajtra už budeme musieť ísť a nájsť tvojho učiteľa," sladko sa usmievala Elfka.

Saria zaškrípala zubami. Už teraz jej nebola tá snobská, namyslená, vyvolená Elfka sympatická. Myslí to dievča aj na niečo iné ako na tú svoju hlúpu výpravu? Čo oni vôbec môžu zmôcť proti Temnote? Ak má svoje nory, tak ich nezničia tak ľahko. Keby také nory existovali, neriešili by to hlavy kráľovstiev? A podľa čoho Elfka pripútala k sebe ostatných? Líščie dievča si povzdychlo a otvorilo skriňu. Vytiahla niekoľko uterákov a hodila ich do Celie, ktorá sa pred nečakaným útokom zatackala. To prinútilo Sariu sa zlomyseľne uškrnúť.

„Tamto je kúpeľne. Neviem, kde chcete spať, ale svoju posteľ vám neprenechám," kyslo sa zaškľabila a zavrela sa do kúpeľne.

Saria nemohla zaspať. Hľadela pred seba do tmy. Videla obrysy naskladaných hostí. Celia sa uvelebila na gauči zachumlaná v starej deke, Soran sa krčil pri stene obývačky neďaleko gauča a svojej kamarátky Elfky a Montego sa vystrel pri Sariinej posteli na malom huňatom koberčeku. Líščie dievča si povzdychlo. To, čo si vybudovala – vzácny pokojný deň a adrenalínová noc – sa stáva minulosťou. Dúfala, že čoskoro prídu na to, že celý tento cirkus je zbytočný a nikam to nevedie. Vedela, že ak skutočne zajtra s nimi odíde – čo aj bude musieť, inak ju hodia do žalára – príde o prácu. Príde o svoj život mladej obyčajnej čašníčky. Nebude počúvať Azaleine príbehy a veselý džavot detí.