rok v znamení jupitera

KAPITOLA DVADSIATA PRVÁ II Romantika

Bolo to skoro ako pred polrokom. Kráčala domov takmer potichu, topánky jej len sem-tam čľapli v kaluži vody. A malý balíček na dne jej kabelky ju už znova riadne ťažil. No nemal prečo, nie? Veď aj napriek tomu, že si ho ešte posledný raz brala domov, nebolo to z nečistých dôvodov, nie?

Hlavu pred dažďom sklonila ešte nižšie a pridala do kroku. Boli takmer dve hodiny v noci, na ulici už nikoho nebolo a nepredpokladala, že by sa Jupiterovi v takomto počasí chcelo prísť. Aj napriek tomu, že za sebou mala zdĺhavý deň, s energiou vybehla schody až do jej izby a tam si zo seba zvliekla premočenú mikinu.

Jej režim dňa sa tak ako ten Jupiterov zmenil. Už jej viac nerobilo problém ísť spať o tretej v noci a vstať o jedenástej. Bolo to tak už i mimo pracovné dni, kedy svoje voľno strávila so svojimi priateľmi alebo pomáhaním doma.

Keď už kôpka mokrých šiat ležala v rohu izby pri dverách a Mel bola konečne v pyžame, z kabelky pomaly vytiahla tmavomodrú krabičku a opatrne ju položila na komodu. Nechcela ju otvárať, nechcela už znova vidieť ten nakazený šperk, ktorý jej zobral toľko nocí spánku. Avšak vedela, že si za to všetko mohla sama, a to ju na tom hnevalo najviac.

Dážď ešte stále klopkal na okno a aj keď nebolo ešte ani pol tretej, s čakaním na Jupitera to už vzdala. V takomto lejaku predsa nepríde. Zhasla malú nočnú lampičku a ľahla si do svojich perín. Možno by i zaspala, keby jej na mobile nepípla správa.

Čakám vonku

S radosťou nemotorne vyskočila z postele a ponáhľala sa k oknu. Cez tmu a dážď nevidela príliš, no vďaka jednej z lámp na ich ulici Jupiterova postava vynikala blízko pri ich bránke.

Zbehla bosá dolu schodmi. Nebála sa, či sa pappa alebo June zobudia, isto išli spať už dávno a silný dážď zvuky z jej izby aspoň trochu tlmil. Kým otvorila predné dvere, Jupiter už čakal na predných schodíkoch a nevedel zakryť úsmev. Bledé vlasy mal nalepené na čele a bez toho, aby o tom vedel, sa celý triasol od zimy. Zdrapla ho za hruď a vtiahla do tepla domu ešte skôr ako stihol pozdraviť.

„Bež ticho hore, ja ti uvarím čaj," šepla mu a Jupiter len kývol hlavou.

Mel v kuchyni pri slabom svetielku z digestora naliala do kanvice vodu a prichystala si šálku s čajovým sáčkom. Kým voda zovrela, čakala opretá o kuchynskú linku a sledovala, ako sa kvapky vody na okne pomaly spájajú. Myslela na Jupitera, ako na ňu čaká hore v izbe, celý mokrý a uzimený. Videla na ňom, že sa tešil. Tešil sa však na ňu? Alebo chcel konečne vidieť diamantový náhrdelník?

Aj keď vedela, že ich vzťah je čisto priateľský, túžila po tom, aby sa na ňu Jupiter tešil. Mala ho tak veľmi rada, ľúbila ho, aj keď si to možno nechcela priznať. No nechcela to pokaziť. Nechcela, aby Jupiter znova zmizol v jej okne, tentokrát možno nadobro. A tak to radšej neriskovala.

Z myšlienkového pochodu ju vyrušila stará mama. Stála opretá o zárubňu dverí, zabalená v modrom župane a sledovala jej vnučku. „Nemôžeš spať, zlatíčko?" spýtala sa. Stará mama mala izbu na prízemí, pretože schody jej už viac nerobili dobre, a tak musela počuť otváranie dverí. Mel sa len modlila, aby babička Jupitera nevidela vychádzať hore schodmi.

„Hej. Bolo mi trochu zima, myslela som si, že by mi čaj pomohol," usmiala sa na starú mamu a čaj zaliala vrelou vodou. Stará mama ju ešte chvíľu sledovala, a keď Mel prechádzala okolo nej, jemne jej stisla plece. „Pridám na kúrení, srdiečko," a s tým odišla naspäť do svojej izby.

Keď Mel vstúpila do izby, Jupiter už bez mikiny sedel na posteli a znova si obzeral jej izbu. Možno by si mohla ukrojiť aspoň jeden jeho dotyk, aspoň jedno objatie. Och, tak veľmi sa jej páčil, ako premoknutý sedel na kraji a sledoval každý jej krok. Nos mal ružový od zimy, kučierky ešte stále nalepené na čele, no už sa aspoň netriasol.

Čaj mu položila na nočný stolík, podišla k nemu a bez toho, aby nad tým viac rozmýšľala, ho silne stisla vo svojom objatí. Z jeho vlhkého trička padlo na dlážku ešte pár kvapiek, no po nesmelých sekundách jej objatie opätoval. Objímali sa sekundy, minúty, možno hodiny. S tvárou pritisnutou na jeho krku stratila akýkoľvek pojem o čase.

Keď sa po rokoch od seba odtiahli, šepla, „mal by si si vyzliecť to mokré oblečenie. Dám ti sveter po otcovi." A on znova len kývol hlavou. Dnes večer jej ešte nič nepovedal, len ďakujem, keď mu priniesla čaj a ďalšie ďakujem, keď mu zo spodného šuplíka komody vytiahla starý bordový sveter.

Ja ďakujem, ďakujem, ďakujem, že si tu Jupiter.

Kým sa vyzliekol a natiahol si na seba otcov, o dve čísla väčší sveter, Mel si ľahla do postele a počkala, kým sa k nej pridá. Jupiter si po chvíľke ľahol a oboch ich zakryl veľkým bielym paplónom. Všetko bolo biele, i jej tvár a dlane.

Inokedy sa nedotýkali, len kolenami alebo sa držali za ruky. Mel mala posteľ dostatočne veľkú pre nich oboch. Lenže dnes sa zdalo byť všetko iné. Jupiterove ľadové nohy zohrievala pod paplónom tými svojimi, kolená mali temer prepletené a ruky jej držal v dlaniach a zohrieval ich svojim dychom.

Boli tak blízko, že by ho mohla pobozkať. Ale nešlo to.

„Ani si sa nepozrel na tie šperky," vyhŕkla zo seba.

„Pozrel. Keď si tu nebola. Myslel som si, že by už nebolo dobré ťa s tým otravovať, určite máš toho dosť," pošepkal a usmial sa na ňu.

„Ďakujem."

„Za čo?" zasmial sa.

„Za to, že si prišiel dnes večer. Už som ťa ani nečakala."

„Všimol som si," znova sa usmial, „asi desať minút som stál pred tvojím oknom a bezvýznamne hádzal kamienky až kým si nezhasla. Tak som ti napísal."

„Prečo si proste rovno nenapísal?"

„Pretože to by zabilo romantiku. Potrpím si na isté tradície."

Trochu ju zatriaslo. Romantika. Ako môže ten chalan rozprávať o romantike a pritom trvať na tom, že sú len priatelia. A tak si znova pripomenula, že naňho tak nesmie myslieť. Vtedy povedal, že je to všetko naňho prirýchle, a tak ho nechá urobiť prvý krok. Lenže čo ak sa s ňou Jupiter len pohráva a nikdy ten krok neurobí?

„Všetko v pohode?" spýtal sa, keď dlho neodpovedala.

Kývla hlavou a privrela oči, „áno, všetko je okej." Ako sa ma pozerať na tú jeho anjelskú tvár a nechcieť ho pobozkať? Na malý moment si priala, aby odišiel. No potom ten moment ubehol a ona sa znova našla stratená v jeho slovách. A kým zaspávala, Jupiter jej šepkal o jeho dni, či skôr večeri a jeho priateľoch. Až kým nezaspala.