rok v znamení jupitera

KAPITOLA PIATA II Betónový anjel

Vysvitlo, že jej práca nebola ani trochu útrapná či zaťažujúca. Práve naopak, všetko fičalo dokonalo. Fio a Mel si padli do oka a stali sa kamarátkami. Možno nie tak dobrými ako je s Heather či Finnom, no Mel bavilo rozosmievať ju, keď cez prestávku fajčila alebo počúvať príbehy o jej rodine, keď sa spoločne prezliekali v šatni. Zaučila ju a ukázala jej, ako to v bare chodí.

Mel už nerobilo problém komunikovať so zákazníkmi, tak ako na začiatku. Už nedbala na to, či ju potichu súdia a čo si o nej myslia. Jediné na čom teraz záležalo, boli peniaze. To ovládalo jej svet. Jej svet. Chcela vrátiť svoj dlh, ten ktorý si dlhé roky tvorila u svojej starej mamy, aj keď ona peniaze naspäť nechcela. A tak zatiaľ Mel len šporila a veľkú časť toho, čo zarobila, vtisla otcovi do dlane. I keď ten najprv dosť protestoval. Nečudovala sa. Aký to je pocit, keď vám vaše dieťa strká bankovky do rúk, pretože vy žiadne nemáte?

No ona to tak nebrala. Jej otec ju vychovával toľké roky sám a toto pokladala za akúsi pomoc naspäť. Milovala ho. Milovala ho tak veľmi, ako len dcéra môže svojho otca milovať. Chcela mu pomôcť, dokonca sa pýtala aj Fio a Isaaca, či nevedia o ľahkom voľnom mieste. To, že je pre jej otca, pravdaže, nevedeli.

Aj s Isaacom to bolo omnoho jednoduchšie. Nakoniec to nebol taký blbec, ako sa na prvý pohľad zdalo. Tvrdo makal v bare svojho otca, ktorý mal k nemu dosť chladný vzťah, len aby sa mohol odsťahovať a začať vlastnú kariéru. Isaac sa vrhal do každej šance zarobiť, to mali s Mel spoločné a možno i to ich zblížilo. Vždy keď v robote padla, pár minút pred tým ako vyrazila domov, si s Isaacom sadli a rozdelili tringelty, ktoré im ľudia vhodili do skleneného pohára pri pokladni.

Jedinou nevýhodou tejto práce boli pracovné hodiny. Mel robila od stredy do soboty, od šiestej večer do druhej v noci, s dvoma štvrťhodinovými prestávkami. Domov sa častokrát vracala až o tretej, pretože nestihla metro, takže musela čakať na ďalšie.

Teraz bolo chvíľu po druhej hodine, sobota skoro ráno. V piatok im chodí vždy najviac ľudí. Fio už odišla, zhrabla dvadsať dolárov z tringeltového pohára, tak ako vždy, a odišla domov. Nikdy s nimi nesedela po záverečnej dobe. Nevadilo jej, že si nezobrala ani štvrtinu z toho, čo tam zákazníci nechali. Vyparila sa hneď, ako odišiel posledný zákazník.

Isaac si prisadol za malý drevený stôl, kde na neho už netrpezlivo čakala Mel, stískajúc v ruke plný pohár, ktorý si nikdy nedovolila otvoriť bez svojho kolegu. Isaac pred ňu položil dva vínové poháre a nalial do nich bieleho sektu. Posadil sa oproti a prstami si pošúchal unavené oči.

V miestnosti svietila iba jedna lampa, malé žlté svetlo pri bare. V tomto tieni vyzeral Isaac naozaj atraktívne. Čierne, na bokoch vyholené háro mal rozcuchané a na tvári úsmev. Odpil si a dolial zvyšok vína sebe i Mel.

„Môžeme to robiť?" spýtala sa potichu, pretože v osamelom bare už nebolo treba zvyšovať hlas, a ukázala na prázdny pohár vína.

„Piť? Prečo nie. Je po pracovných hodinách a fľaša bola otvorená. Nemohol som ju nechať len tak, zajtra by víno už nebolo dobré."

„Často to robíš?"

„Nie," zasmial sa, „no možno aj áno. Neviem. Nesledujem to. Možno ani nechcem. Niekedy sa mi jednoducho nechce ísť domov. Tak tu len sedím a dopíjam, čo zostalo. Nikdy toho nie je veľa."

„Máš to ťažké."

„Čože? Prečo?"

„Netvár sa, že medzi tebou a tvojím otcom je všetko hrejivé a priateľské."

Isaac sa zachmúril, no moment na to sa jeho tvár uvoľnila, „je to až tak vidieť?"

„Niekedy. Niekedy by mi ani vo sne nenapadlo, že vy dvaja ste rodina. Ste takí odlišní, už na prvý pohľad."

„No, rozhodne som atraktívnejší," zasmiali sa, „a určite mám aj lepší zmysel pre humor."

„Zarábaš si aj inak?"

„Uhm, niekedy. Predávam rôzne veci."

„Rôzne veci?" zachichotala sa. Ten zvuk nenávidela, „len aby ťa nezavreli, Isaac."

„Nie, nie. Teda, snáď nie. Nevravím, že som neskúsil aj to, ale to sa nevyskytne tak často. Skôr odkúpim niečo z bazáru, niečo cenné no podcenené, a potom to predám."

„Vyzerá to náročne a zdĺhavo."

„Peniaze sa nikdy nedajú dobre zarobiť rýchlo. Aby si si ich udržal, musíš tvrdo pracovať na ich získaní."

„A, uhm, vedel by si niečo predať? Niečo, čoho by som sa chcela zbaviť?"

„Fuha, Melvis. Aké kšefty chceš so mnou uzatvárať?"

„Nie, prepáč, bol to blbý nápad."

„Nie, práve naopak. Myslím, že si na dobrom mieste. No aký zisk z toho budem mať ja?"

„Desať percent?"

„Teda, to si mi dala. Je to cenné?"

Prikývla.

„Dvadsať."

„Pätnásť."

„Platí."

Bolo 2.23, keď si podali ruky.

V tú noc, keď kráčala na metro i cestou domov, jej hlavou prechádzalo mnoho vecí. Myšlienky sa spájali a rozdeľovali, skákali si ako chceli. Bol z toho jeden veľký bordel. Niekedy uvažovala, či je jediná, ktorá to tak má. Pociťujú to aj iní? Ten neporiadok a neschopnosť vyčistiť si vlastnú hlavu? Slabosť. To je to, čo cítila. Cítila sa slabá a vinná, no potom tu bol obraz peňazí, ktoré dostane. A ten obraz sa v jej hlave ako jediný usadil.

Kráčala prázdnou ulicou. V pozadí stále šumelo veľkomesto, no to nikdy nespalo. Kráčala po chodníku, kde sa takmer pred mesiacom vliekla s Heather a Finnom, keď išli z večierka. Za ten mesiac sa new yorkský vzduch ochladil. Prichádzal október, na scénu nastupovala jeseň. Stále však bolo vonku príjemne.

Všetky svetlá boli zhasnuté, bránky zavreté a zavlažovacie systémy vypnuté. Zamyslená kráčala ulicou a možno by sa aj o dotyčného potkla, keby najprv nezačula jeho povzdych. Chalan, či skôr muž ležal na betónovom chodníku, ako deti v snehu snažiace sa urobiť anjela. Oči mal zavreté a len zdvíhajúca hruď naznačovala známky života.

Tvár mu krvácala. Ani jeho ruky nevyzerali najlepšie. Nad okom sa mu začal robiť opuch a koža už trocha zmodrala. Stále však vyzeral nevinne. Akoby sa tam ocitol len náhodou. Akoby ho tam Boh len tak položil, aby otestoval je rozhodovanie.

Možno keby ho prekročila a pokračovala ďalej v ceste, jej život by bol totálne iný. Lenže ona sa zohla, prisadla si k nemu a jemne do neho strčila. Sused v momente otvoril oči. Chvíľu hľadel na holé nebo a až neskôr zaregistroval osobu sediacu vedľa neho. Bolo mu to však všetko ukradnuté. Naspäť zatvoril oči a nevydal ani hláska.

„Chceš pomôcť alebo sa len vyžívaš vo vyzeraní úboho?" spýtala sa.

„Vyžívam sa v tom."

„Takže ak teraz vstanem a odídem domov, nič sa ti nestane?"

„Po tom ako odídeš sa mi stane ešte mnoho vecí, ktoré neviem predpovedať."

„Maj sa," Mel sa zodvihla, bola unavená a nemala čas na handrkovanie sa s niekým, kto o jej starosť očividne nemal záujem. Prekročila ho a chcela pokračovať až ku svojmu domovu. Neprešla však ani tri kroky, keď sa spoza jej chrbta ozvali vzdychy a nadávky a následne slová: „Pomôžeš mi prosím?"

Zasmiala sa a vrátila sa znova k betónovému anjelovi.

Na scénu už prichádza Jupiter. Čo myslíte? ako to bude pokračovať? Zanechajte mi váš názor ♥