rok v znamení jupitera

KAPITOLA DVADSIATA II Za skleneným výkladom

Či to bola náhoda alebo osud, to sa nikdy nedozvie. Vedela len to, že ju Boh musí mať naozaj rád. Po dvoch týždňoch zbytočného hľadania na internete a výpredajoch, si ju šperk po ceste do práce našiel sám. Bol tu však háčik, či skôr dva.

Na cenovke bolo už z diaľky vidieť štvorciferné číslo. Suma bola viac ako trikrát väčšia ako to, čo sa Mel nakoniec dostalo do rúk. Bolo jasné, že obchod bude chcieť zarobiť, no nikdy by jej nenapadlo, že diamantové šperky budú stáť až toľko veľa. Už predtým rátala s tým, že sa bude musieť vzdať všetkého, čo má našetrené na vlastné bývanie, no to je zhruba 1 800 dolárov. Ak k tomu priráta zvyšok toho, čo na predaji zarobila, ešte stále musí doplniť zhruba 300 dolárov. A tak kúpa šperku bude musieť počkať ešte pár týždňov, kým jej príde ďalšia výplata.

Druhý háčik alebo nepríjemnosť zistila, keď cez čisté sklo výkladu nahliadla hlbšie do obchodu. Vo vnútri nebolo veľa ľudí, len pár farebne oblečených japonských turistiek, ktoré si silou mocou chceli niečo pred odchodom kúpiť a dvaja predavači. Tvár jedného jej bola až príliš známa, aj keď si ju v minulosti nemala možnosť prezrieť viac. Za pultom s pokladňou stál Vence. Na sebe mal čiernu lesklú košeľu a vlasy nemoderne začesané dozadu. Mel si nevšimol, lebo práve komunikoval so starším japonským párom a milo sa na nich usmieval.

Keďže si myslela, že na ňu Vence zabudol, vôbec nemala chuť sa mu ísť zbytočne pripomínať. Už dávno naňho zabudla, najmä teraz, keď má znova dobrý vzťah s Jupiterom - aj keď nie sú nič viac ako priatelia. Pomyslela si, že príde inokedy, keď Vence nebude mať službu, no po pár dňoch chodenia okolo to začalo vyzerať tak, že Vence v obchode aj žije.

Jupiterovi už v ten deň oznámila, aby prestal ďalej hľadať. Vyzeral nadšene a ponúkol sa, že zvyšné peniaze jej doplatí, no Mel odmietla. Povedala mu, nech jej dá ešte trochu času, že po výplate šperky pôjde ihneď kúpiť. Jupiter len ticho prikývol, aj keď s jej rozhodnutím celkom nesúhlasil.

Večery s Jupiterom sa zmenili. Predtým presedeli hodiny pri počítači až kým Mel nezaspala. Myslela si, že teraz, keď šperky už našli, to bude lepšie, lenže Jupiter jej neustále pripadal nervózny a vždy sa jej opýtal, kedy bude mať výplatu. Boli to čudné stretnutia. Neprešlo veľa času, len čosi viac ako týždeň, a ona sa začala vyhovárať na únavu, len aby mala na chvíľu pokoj od Jupitera. Nebolo to milé ani pekné od nej, no už to nebolo také ako kedysi a nahovárala si, že ak šperky kúpi čo najskôr, možno sa veci s Jupiterom pohnú ďalej tým správnym smerom.

Koniec koncov, prišiel deň, kedy mala dostať výplatu. Ešte nikdy nebola z tohto dňa taká nervózna. A na druhý deň ráno jej Jupiter poslal esemesku s otázkou, či pôjde pred robotou kúpiť šperky a či má ísť s ňou. To si však nedokázala predstaviť. Jupiter o Vencovi ani netušil, a tak si to chcela vybaviť sama.

Z domu vyrazila už o hodinu skôr. Do peňaženky si dala všetky peniaze, čo mala. Už tam nedokázala nečinne sedieť a premýšľať. Chcela napraviť to, čo urobila, no bála sa, že to nejakým spôsobom nevýde. Bála sa, že je slabá, že nebude vedieť do toho obchodu ani vstúpiť a nieto ešte Venca osloviť. Doteraz nemala premyslené, ako šperky Serrene vráti, no naisto vedela, že ich tam nezanesie tvárou v tvár.

Cesta trajektom ešte nikdy netrvala tak dlho. Celú dobu sa triasla, či už to bolo od nervozity alebo od zimy. Vonku mrholilo a napriek tomu že bol máj, slnko sa nehodlalo ukázať na oblohe. Bola skrytá vo vnútri, v bezpečí za veľkými sklami čo oddeľovali vnútornú časť od vonkajšej.

Keď trajekt po nekonečnej dobe zakotvil na druhej strane v prístave, konečne sa pohla z miesta a vyrazila po chodníku popri rieke. Cestu poznala už naspamäť, a tak si zamyslená ani neuvedomovala, že už je skoro pri zlatníctve. Hneď kúsok naproti uvidela známy bar a musela sa trochu premáhať, aby nevyrazila tým smerom. Nazrela dnu, no zbytočne. Vedela, že tam Vence bude, tak ako každý deň.

Potichu vstúpila dnu a rozhliadla sa. Všetko vo vnútri vyzeralo čisto, steny i pult s pokladňou boli biele, šperky sa leskli v sklenených poličkách a výstavných stolíkoch. Vence si ju nevšimol hneď, až keď tam chvíľku postála a rozhliadala sa. Najprv zostal strnulo stáť pri pokladni, až po pár sekundách sa trochu falošne usmial a podišiel k Mel. Určite nečakal, že ju ešte niekedy uvidí, nieto ešte tu, v obchode.

„Ahoj," znova sa usmial a kývol hlavou, „pomôžem ti nejako?"

„Áno, mala by som záujem o tú sadu, čo máte vo výklade," ukázala prstom smerom ku oknu, no na Venca sa ani poriadne nepozrela. On znova kývol hlavou a z výkladu vytiahol figúru hlavy a krku, na ktorej boli šperky vystavené. Odišiel s nimi k pultu a ona ho nasledovala. Náhrdelník si musela poriadne prehliadnuť, pretože si nebola stopercentne istá, že je to on. Už si presne nepamätala, ako vyzeral, pretože počas prebývanie drahokamov v jej skrinke sa na ne odmietala čo i len pozrieť.

Má ich kúpiť? Či nie? Ak ich kúpi a nebudú to tie isté šperky, ktoré predtým vzala zo Serreninho domu, bude to problém. Či nie? Kým si ich obzerala, Vence ani nepípol. Len čakal. Chvíľu mal pochyby, či ma na to taká servírka peniaze, no nechal to tak.

Rozhodla sa, že ich zoberie. Aj keď to možno nie sú tie isté, no podoba tam bola určite. A ani Jupiter jej to nebude môcť vytýkať, pretože tie diamanty nikdy predtým nevidel. Aspoň sa konečne zbaví ťarchy, ktorú jej hriech spôsoboval. I keď pocit viny zostane už asi navždy.

Vence vytiahol spod pultu malú modrú krabičku a ona si vtedy uvedomila, že robí dobre. Výzor krabičky si totiž pamätala úplne presne. Možno to bola len ďalšia náhoda, že jej šperk balili do originálnej škatuľky, no pre ňu to bolo znamenie.

Vence sa nestíhal diviť, keď Mel začala na pult vykladať hŕstku zelených bankoviek. A kým si ona opatrne vkladala krabičku do kabelky, ešte raz si pre istotu prerátal peniaze.

Mel poďakovala a otočila sa ku dverám. Až po pár krokoch, kedy bola už skoro pri dverách, sa Vence konečne ozval. „Je mi ľúto, že som sa neozval."

Otočila tvár naspäť k nemu a jemne sa usmiala, „to nevadí. Očividne máš veľa práce."

„Čo keby sme to skúsili ešte raz?" práve tejto otázky sa bála, „zašla by si so mnou niekam?"

Mel na moment stŕpla. Má mu dať ešte šancu? Ak by mala byť k sebe úprimná, už nemala príliš chuť sa s ním viac zoznamovať. Ak to myslel vážne, mal sa ozvať skôr. A tak len potriasla hlavou a povedala: „je mi to ľúto. Možno keby sa ozveš skôr... No teraz je tu už niekto iný."

Vyšla zo zlatníctva mysliac na Jupitera a ako istotne čaká na správu od nej. Možno len zo zvedavosti, možno preto že jej chce skutočne pomôcť. Každopádne, veľmi si to vážila, to že je teraz pri nej. Vytiahla z kabelky mobil a napísala krátku správu: Mám ich. Zavolaj, keď sa zobudíš a stlačila odoslať. Ani nie minútu na to jej už na display-i svietilo meno Jupiter.

„Som na teba pyšný," povedal, „prekonala si sama seba. Dokázala si, že človek sa môže zmeniť."