rok v znamení jupitera

KAPITOLA ŠIESTA II Sobotné výkyvy

Snažil sa vyzerať pokojne, ľahostajne, no nedarilo sa mu to. Zatiaľ čo Melvis lovila v kabelke kľúče a odomykala vchodové dvere, on mal hlavu opretú o stenu a oči pevne stisnuté. Už nevyzeral tak strašne, no oči mal stále opuchnuté. Mel si myslela, že od plaču, no nepovedala ani slovo. Na rukách mal pár modrín a hánky mu už prestali krvácať.

Ešte nikdy ho tu nevidela. Aj napriek tomu, že ona si ľudí všíma rada, táto tvár jej nejako ušla. Možno ho však spozná stará mama. Nie, to určite nemôže dopustiť - aby bábi vo svojom dome videla cudzieho dobitého muža. Pýtala by sa, odpovedala by si a nebola by nadšená. A možno sa Mel mýlila v tomto názore, no nechcela to riskovať.

Potichu vstúpila dnu a on za ňou. Len sa jej mihlo hlavou, že ešte nikdy nijakého muža či chlapca nevpustila do tohto domu. Okrem Finna pravdaže. Ešte sa nemohla podeliť so zákutiami svojej bledej izby ani nikoho vyviesť za ruku hore schodmi. Vyzula si tenisky a odkráčala do kuchyne v domnienke, že cudzinec ju bude nasledovať. No on zostal stáť v malej chodbičke, vyzerajúc, že za chvíľu odpadne.

Nereagoval, keď si prehodila jeho ruku okolo pliec. Len sa ticho nechal ovládať. Prešli cez ďalšiu otvorenú halu so schodiskom, okolo dverí do skleníka až do kuchyne. Cez vytiahnuté rolety bolo vidieť do záhrady osvetlenej mesiacom. Nebola taká veľká, no vždy sa tam dalo nájsť miesto na odpočinok.

Suseda ako bábiku položila na gauč pri vchode na terasu a zažala svetielko nad sporákom. V jemnom šere jeho oblečenie vyzeralo staro. Nie špinavo ani otrhane, len domácky. Staro. Akoby ho zdedil po niekom. Oči mal už zatvorené, no nespal. Dýchal plytko a nehýbal sa.

Z mrazničky vytiahla hrášok, zabalila ho do mäkšej utierky a do pohára nabrala čistej vody. Sadla si vedľa neho a ľadový obklad mu priložila na líce. Hrášok si od nej vzal a sám si ho na sinkách pridržiaval.

„Ako sa voláš?" spýtala sa potichu, no on ju ignoroval.

Chytila jeho druhú ruku a vložila do nej pohár vody. „Vypi ho kým prídem s rýchloplastom."

Poslepiačky vliezla do malej špajzičky na druhej strane miestnosti a našla krabičku so zvieratkovým leukoplastom. Keď sa vrátila naspäť k ranenému, prázdny pohár sa váľal na gauči vedľa neho. Vzala od neho ľadový sáčok a vymenila ho za nový. Potom sa konečne zvalila vedľa neho a nahlas vzdychla.

Bola taká unavená. Ešte sa ani neprezliekla, kabelku s telefónom a peniazmi, čo dnes zarobila, ešte ležala v hale na schodoch. Chcelo sa jej tak strašne spať, no dotyčný vedľa nej si odkašľal.

„Ďakujem," ťažko povedal.

„On vie aj rozprávať," zamrmlala si popod nos.

„Som Jupiter."

Už mu však neodpovedala. Nevládala. Zaspala na mäkkom gauči vedľa niekoho, koho absolútne nepoznala. Stará mama by sa dvakrát nepotešila. Melvis však nevedela, že Jupiter pri nej sedel ešte ďalšiu hodinu. Potom vstal, všetko upratal, zhasol svetielko nad sporákom a potichu sa vyparil z domu. Nezanechal za sebou žiadnu stopu, akoby ani neexistoval.

Zobudila sa až keď ráno do kuchyne vstúpil otec. Uvaril si kávu a posadil sa vedľa svojej spiacej dcéry.

„Prišla si večer neskoro?"

„Uhm," zamrmlala.

„Asi si bola veľmi unavená, čo? Veci si si nechala na schodoch. Prečo si nešla hneď spať?"

Chvíľu jej trvalo kým si prešla celú včerajšiu, či skôr dnešnú noc znova. Jupiter. Jupiter. Jupiter. Jupiter. Jupiter. Jupiter. To bolo všetko čo mala v hlave. Len jeho meno. A tvár.

„Bola som smädná."

Pappa prikývol a ďalej sa venoval svojej káve. Bolo sobotné doobedie, to znamenalo plný dom kamarátiek starej mamy, no tie tu ešte neboli. Melvis vzala všetky svoje veci, posledný krát sa pozrela na svetlo nad sporákom, ktoré si nepamätala zhasínať a vybrala sa do svojej izby. Na schodoch zodvihla aj svoju kabelku, ktorá tam od včera neporušene čakala. Až neskôr jej napadlo, že Jupiter jej mohol čokoľvek vziať. Vlastne mohol vziať čokoľvek aj z celého domu.

V izbe mala príšerné svetlo a na zemi sa váľalo oblečenie. Z tohto však mohla viniť iba seba. Zatiahla žalúzie a z dlážky pozbierala oblečenie. Zapla počítač a zvalila sa naspäť do rozostlanej postele. Na momente jej vkĺzla myšlienka, že zavolá Heather či Finnovi, no ihneď ju zavrhla. Dnes bude sama. Dnes chce byť sama.

Človek vždy potrebuje čas len pre seba, kedy je úplne osamote, len s jeho myšlienkami. Boli tu dni, kedy by sa Melvis aj roztrhla pre také chvíle. Na strednej to tak často nemala. Najprv škola, krúžky a cez víkend len Heather a Finn. Pravdaže, mala aj iných priateľov. Najmä v škole. No s tými sa kontakt usekol a pár mesiacov po skončení školy ani netuší, kde sú.

Obrazovka počítača sa prebrala a hneď na ňu vyskočili správy. Studenými dlaňami si pretrela tvár a sadla do sivého kresla v kúte. Najprv rozklikla tie prvé od Finna, ktorý jej posielal novú zásobu melancholických jesenných pesničiek, potom Heather a jej sťažnosti na rodičov, ktorí ju tlačia do práce a Serrena. Jedna neprečítaná správa od Serreny.

Zamrazilo ju v kostiach. Nemohla predsa zistiť, že to melvis jej ukradla šperky. Nikto tam nebol. Nikto ju nevidel. Alebo? Dúfala, že nie. No prečo by jej Serrena prosto písala. Prečo by hneď nezavolala políciu? No i napriek týmto úvahám sa bála správu otvoriť. Čo ak ju Serrena len upodozrieva?

Nádych, výdych Melvis. Aké zlé to môže byť? Len ti napísala správu. To nič neznamená.

Serrena: „Hojky Mel B! chcem sa ťa len na niečo rýchlo spýtať. Pamätáš na ten môj posledný žúr? Ale jasné, že áno, bola to pecka! Všetci mi písali potom, aké super to bolo! Dokonca aj Finnley. No o to nejde teraz. Z izby mi zmizli nejaké dôležité veci a pár ľudí vravelo, že ťa videli hore. Neobviňujem ťa, neľakaj sa! Len som sa chcela spýtať, či si nevidela niečo podozrivé. Nevychádzal niekto z mojej izby? Alebo niečo podobné? Vďaka xx."

Melvis: „Je mi to ľúto Serrena, no asi ti nepomôžem. Áno, bola som hore a myslím, že som aj nazrela do tvojej izby, no len som hľadala toalety. S Finnom aj Heather sme vypadli okolo jednej, čiže dosť skoro. Naozaj ti nedokážem pomôcť, je mi to ľúto."

Aj jej to bolo ľúto. Miliónkrát uvažovala nad svojim činom, no rozhodla sa vaic už čas späť nevracať. Všetko sa vyrieši. Všetko sa ututlá. Serrena nakoniec zabudne.

Posledná správa jej naopak pomohla.

Isaac: Akých vecí sa chceš zbaviť? Dones mi ich dnes večer.