rok v znamení jupitera

KAPITOLA TRINÁSTA II Vždy dokonalá

Trvalo pár týždňov, kým sa špinavý sneh po okrajoch ciest roztopil. A keď prišli vyššie teploty, všetkým sa neuveriteľne uľavilo. Bol začiatok februára, vo výkladoch už týždeň dominovali srdcia z červených ruží a drahé čokoládové bonbóny. Celý New York bol posadnutý Sviatkom svätého Valentína. Ľudia ho brali ešte vážnejšie ako Vianoce.

Aj Melvisin svet nabral viac farby. Najmä vďaka June, ktorá do ich domu priniesla svetlo a radosť. Ak keď sa k nim ešte neprisťahovala, trávila po Henryho boku naozaj veľa času. Nikomu to neprekážalo. Všetci boli šťastní, že otec má znova spoločnosť. A najmä Melvis, ktorá už nemusela trpieť prázdne ticho veľkého domu.

Od ich prvého stretnutia začal chodiť jej otec v sprievode June do baru častejšie. Stali sa ich stálymi zákazníkmi a Mel sa už nemusela ani pýtať, čo si dajú. No aj keď sa June zdala priniesť svetlo, stále tu boli zákutia Melinej mysle, kam nová posila nedočiahla.

Mnohokrát večer, keď prišla domov z práce a nikto už naokolo nebol, kto by odpútal jej myšlienky, len zostala nemo sedieť na posteli. V tých momentoch sa cítila, akoby sa zvnútra rozpadávala. Akoby sa jej kúsky kože samé odlepovali od tela, pretože už s touto bytosťou nechceli byť. V tých momentoch sa cítila neuveriteľne sama, aj keď vedela, že má okolo seba ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť. Trápili ju myšlienky na Montyho, aj keď jeho teleskop v okne už nevidela. No on i tak stále vedel, čo urobila. Čo sa týkalo Serreniných šperkov, stále po nich pátrali. Mel vedela, že boli vzácne a mnohokrát oľutovala, že ich vzala so sebou, no už nebolo cesty späť.

Aj Jupiter ju prišiel pár razy navštíviť, no príliš sa nerozprávali. Väčšinou mu len otvorila vchodové dvere, ľahli si spolu do postele a ona zaspala v pokoji a v jeho objatí. To boli jediné noci, kedy sa dobre vyspala.

Bolo už neskoro po polnoci, keď s Isaacom sedeli spolu za malým stolíkom a triedili prepitné. Spoločne sa smiali na tom, že tohtoročného Valentína strávia spolu v práci. Mel sa ponáhľala o niečo viac ako inokedy, pretože vedela, že otec a June ju čakajú v aute na druhej strane ulice. Rozlúčila sa so svojím kolegom, natiahla na seba hrubý kabát, prebehla na druhú stranu ulice a sadla si na miesto spolujazdca.

Bol to dobrý pocit, nemusieť sa nikam ponáhľať. Aj keď nočná prechádzka mestom bola už jej rituálom, vždy sa cítila trochu nebezpečne. Metro bývalo o takomto čase prázdne a cestovanie tak omnoho jednoduchšie. Dnes v noci však bude doma aspoň o niečo skôr.

June šoférovala dokonale. Ruky uvoľnene držala na volante a oči len párkrát spustila preč od cesty. Nejakým zvláštnym spôsobom sa dokázala vyhnúť každej diere na ceste, a tak cesta s ňou prebehla rýchlo. Prechádzali po ich ulici a stlmená hudba potichu hrala v pozadí. Mel automaticky striehla na domy, na ten jeden konkrétny dom a cestu pred ním. Dúfala, že dnes večer by sa s Jupiterom mohli znova stretnúť.

Prechádzali okolo tmavej vŕby, čo sa mrzuto skláňala do cesty, keď Mel zazrela postavu stojacu pri schodoch do domu. June šla pomaly, a tak si Mel stihla všimnúť jeho tvár, a on tú jej. Jemne si kývli na pozrav hlavou a Mel sa trochu pousmiala. Všetko to bolo neuveriteľne zvláštne, vzťah, ktorí oni dvaja mali. Nikdy sa neobjali ani nepobozkali, a predsa ich Mel vnímala ako čosi viac ako len priateľov.

June si ten nepatrný pohyb hlavou všimla. Otočila tvár na miesto, kde pozerala Mel a zazrela chlapca, či skôr muža, ladne sa opierajúceho o zábradlie schodíkov. Aj ona ho spoznala. Veľa razy mala možnosť sa s ním stretnúť, no nikdy by ani nedúfala, že býva tak blízko.

Nemá však dovolené o tom rozprávať, a tak ani nepípla a nedala na sebe znať akýkoľvek rozruch.

Keď prišli domov, Mel sa ponáhľala do svojej izby. Zažala malé svetlo na nočnom stolíku, prezliekla sa do teplých teplákov a starého svetra s potlačou malých zelených korytnačiek a dokorán otvorila veľké okno v jej izbe. Vonku už nebolo tak zima, no predsa sa do izby valil studený a vlhký vzduch. Nevadilo jej to. Cítila, že dnes ju Jupiter znova navštívi.

Chvíľu čakala, myšlienky prichádzali a odchádzali. Dokonca jej napadlo, či sa Jupiter odhodlá prísť. Nechodí k nej každý večer, len raz za čas. No i tak sa vždy na jeho prítomnosť teší, aj keď je väčšinu času neuveriteľne unavená.

June si s Henrym, Meliným otcom, ľahla spať, no nezaspala tak skoro, ako by Mel chcela. Chvíľu si pod slabým svetlom nočnej lampy čítala knižku, no po chvíli začula kroky na schodoch. Hneď na to otvorenie vchodových dverí a znova ďalšie kroky na schodoch. Potichu otvorila spálňové dvere. Zazdalo sa jej, že videla bledú chlapčenskú dlaň, no skôr ako stihla zaostriť, dvere na Melvisinej izbe sa so slabým šuchnutím zatvorili.

Jupiter bol tam. Stál hneď pri dverách a čakal, kým Mel zatvorí okno. Vyzliekol si sivú mikinu a prevesil ju cez kreslo v rohu izby. Aj keď tu bol viac krát, ako sa dalo spočítať na prstoch, vždy ho Melina izba fascinovala. Prázdne biele steny, živé zelené kvety po rohoch stolíku a skriniek, suché ruže vo váze na nočnom stolíku a veľké zrkadlo na dverách skrine. Vždy dokonalý poriadok. Vždy dokonalá vôňa. Vždy dokonalá ona.

Mel sa naňho slabo usmiala, no potom nastalo ticho. Väčšinou to býva tak, že si ľahne a Jupiter k nej a chvíľu sa rozprávajú, no dnes Mel ešte nebola unavená. Stála tam, na druhej strane izby a pozorovala ho. Ruky voľne spustené pozdĺž tela, chvíľu sa obzeral po izbe, no potom pohľad namieril na ňu a na tvári vyčaril sladký úsmev. Ticho medzi nimi mu neprekážalo, len čakal, čo sa bude diať ďalej.

Nepamätal si, kedy sa do nej zaľúbil. Možno hneď v ten prvý večer, ako ju videl v zime sedieť na chodníku, možno až v tomto momente. A možno to ani nebola láska. Nevedel to posúdiť, ešte v živote nemal dievča, ktoré by skutočne ľúbil.

No bola tu Melvis. Ešte nepoznal ani jej priezvisko, no už vedel o jej strachu z divých psov a mame, čo odišla ešte predtým ako Mel stihli vypadať všetky mliečne zuby. Nepoznal jej otca či starú mamu, no vedel o jej najlepších priateľoch. Všetko mu postupne odkrývala, od tých najtemnejších strachov až po jednoduché tajomstvá a súkromie. Teda tak si aspoň myslel.

No Mel si to najtmavšie držala v sebe. Mnohokrát premýšľala nad tým, že mu všetko povie, no potom vyšla na povrch jej pocitov neistota. Čo ak ju Jupiter odsúdi? Čo ak už nikdy nepríde? Nedokázala o neho prísť.

Po chrbte jej prešli zimomriavky, keď pocítila na krku jeho dych. Netušila, ako sa k sebe dostali tak blízko, no v istom momente stáli v strede izby. Nedotýkali sa. Jupiter mal hlavu sklonenú k jej pleciam a Mel so zatvorenými očami čakala, čo sa bude diať ďalej. Predstavovala si ako ju Jupiter pomaly bozkáva na plecia, krku a pomaly sa približuje k perám. Brady sa im jemne dotýkajú a už len pár sekúnd chýba k tomu, na čo obaja čakajú.

No to je len predstava, ktorá by sa možno stala skutočnosťou, keby sa spoza dverí neozve buchot. Hneď na to pomalé kroky smerujúce k jej izbe. Mel sa prudko strhla a prekvapene pozrela na Jupitera. Ten si rýchlo obhliadol izbu a čo najtichšie sa nasúkal do medzery medzi skriňou a oknom, kde by ho prichádzajúci nemal vidieť.

Len pár sekúnd na to sa dvere pootvorili a dnu strčila hlavu June. Nenápadne sa obzrela po izbe, no zbadala len Mel sediacu na posteli. Aby zamaskovala svoju zvedavosť, šepkajúc sa spýtala: „Idem si urobiť kakao, nechceš aj ty?"

Mel len kývla hlavou, poďakovala a počkala, kým June zavrie za sebou dvere. Hlboko vydýchla a pozrela na miesto, kde sa Jupiter skrýval. Pomrvil si medzi špičkami prstov oči a zahľadel sa na Melvis.

„Mal by som už ísť."

„Prečo? Nemôžeš teraz odísť, videla by ťa."

„Pôjdem oknom."

„Ale prečo? Nechceš tu zostať?"

„Nemal by som, nie je to dobrý nápad."

Medzi prstami pomrvila návlečku na posteli a sklopila pohľad. Tajne dúfala, že budú pokračovať v tom, čo začali. No nestalo sa tak. Jupiter si navliekol na seba sivú mikinu, otvoril okno a preliezol cez parapetu. Chvíľu bilancoval zavesený o rám okna a potom bezpečne skočil dolú.

Mel už len videla ako kráča po chodníku smerom domov, bez toho aby sa obzrel. Zatvorila za ním okno a šla si ľahnúť.