rok v znamení jupitera

KAPITOLA ŠESTNÁSTA II Len o niečo viac času

Tma pohlcovala všetko. Pohlcovala ulice okolo nich, s domami bez svetla, šum stromov i hviezdy, ktoré sa nad New Yorkom už roky neukázali. Pohlcovala klepot ich topánok o asfaltový chodník, keď pomaly kráčali smerom k prístav. Pohlcovala Jupiterove trasenie od zimy, Meline myšlienky a pochyby, ktoré sa akoby razom vytratili.

Bol tu len on. Jupiter. V úplnej tme. A konečne boli sami. No nerozprávali sa, okrem Jupiterovho odmietnutia ísť dnu, sa od domu vôbec nerozprávali. Na začiatku mala Mel chuť na neho kričať, ziapať a búchať do neho päsťami, no bola taká neuveriteľne šťastná, že ho znova vidí.

V rýchlosti pozrela na hodinky na ruke. Boli skoro tri hodiny, všetko už spalo a i ona by si už rada ľahla. Mala za sebou dlhý deň. A on sa tu bez hanby objaví a chce sa porozprávať, no zatiaľ neprehodil ani slovo. A tak jej zostávalo len čakať.

Kráčali na známe miesto, do prístavu, kde Melvis každé poobedie nastupovala na trajekt. no dnes v noci sa len opreli o ľadové zábradlie a hľadeli na vodu. Mel bola netrpezlivá, bola jej zima a chcelo sa jej spať a Jupiter stále nemal odvahu jej povedať ani prepáč.

„Chcel si sa rozprávať, tak rozprávaj," povedala po chvíli.

Jupiterovi chvíľu trvalo, kým si premyslel, čo chce povedať, „je mi ľúto, čo sa stalo."

Jeho slová zarezonovali v hlbokom tichu vlhkého ovzdušia a znova všetko zmĺklo.

„To je všetko? Jupiter som unavená. Z práce i z teba," vyhŕkla zo seba. Tak dlho čakala, kým prehovorí, no nedočkala sa ničoho zmysluplného, „čo sme my dvaja vôbec? Priatelia? To sme? Pretože priatelia sa rozprávajú, neignorujú sa len tak."

Jupiter sa zahanbene pozrel na zem, „Mel, fakt ma to mrzí, no niektoré veci ti proste povedať nemôžem."

„Nemôžeš alebo nechceš? Ty mi nikdy nehovoríš nič. Jupiter, ako dlho sa poznáme? Štyri mesiace? Ja nežiadam vedieť celý tvoj smutný životný príbeh, pretože viem, že o tom nerád rozprávaš. No bol si za mnou už toľko krát," ticho vzlykla. Nepovažovala to za situáciu hodnú plakania, no predsa sa jej pocity drali na povrch a cítila, že sa znova prejaví, aká je v skutočnosti labilná.

Vždy to o sebe vedela. Že nikdy neudrží svoje pocity dlho skryté. Poznala, že prichádzajú, keď jej v hrdle vyskočila hrča a začala ju páliť hruď. Vedela, že prichádzajú - slzy. Kedysi, keď mala svoje temné obdobie, sa ju otec vždy snažil rozveseliť svojou zlou angličtinou. Prší ti z očí, vravel, zastav ten dážď, kým príde búrka.

„Rozprávali sme sa toľko hodín." pokračovala, „držal si ma, keď som zaspávala a skoro sme sa pobozkali. Nesnaž sa to poprieť, Jupiter," jej hlas sa v tichom prístave ozýval, kričal. Nechcela sa naňho hnevať, no všetko smerovalo k jej hnevu.

„Nepopieram to. Nemalo sa to stať. Všetko malo zostať tak, ako to bolo. Rád som za tebou chodil, Mel. Rád som sa s tebou rozprával, aj keď nikdy som ti asi nič poriadne nepovedal. No aj keď sa už poznáme dlhšie, je to na mňa všetko príliš rýchle a bojím sa, Mel, bojím sa, že to všetko aj tak rýchlo skončí, že pohorím, že to skazím."

„Prečo by si to skazil preboha?" chytila ho za ruky a zatriasla, aby sa jej konečne pozrel do očí. Bola zúfalá. Jupiter bol vždy čudný, no nikdy nie menejcenný, aj keď tak o sebe rozprával.

„Pretože ja vždy všetko skazím! Nevieš, nevieš..." habkal, "nepoznáš ma."

„Tak prestaň sa správať ako hlupák a povedz mi! Povedz mi všetko, čo chceš!" kričala a jej hlas sa odrážal od všetkých stien, od stromov a hladiny vody až do jeho uší.

Kdesi v diaľke bolo počuť trúbenie áut a na druhej strane rieky sa v žiare svetiel trblietal New York a Mel myslela na to, čo povedal Isaac. Že človek vždy vidí len povrchovú vrstvu, len to pekné. Možno Jupiter prežil niečo zlé, no to nikdy nie je dôvod na to, aby sa uzavrel.

Dala mu chvíľku na to, aby sa upokojil, aby si premyslel, čo chce povedať a aby začal. Jupiter si pretrel dlane a zatriasol sa. Teplota vonku klesla pod nulu. Mel sa rozhliadla, no nikde naokolo nebolo miesto, kam by sa mohli schovať, a tak len kývla hlavou a vydali sa na cestu späť.

„Vieš, najviac sa o ľuďoch dozvieš, keď zapadne slnko," začal kým kráčali k ich domom, „vtedy sa ukáže, čo sme zač. Aké zvieratá vlastne sme.

To, že môj otec miluje všetky ženy, len tú svoju nie, všetci susedia vedia. Keď som mal asi štrnásť, doplo mi, že nie je všetko v poriadku. Prestal som v noci spať, len aby som mohol počúvať tiché rozhovory mojich rodičov a to bola asi chyba, ale bol som zvedavý. Po pár týždňoch prebdených nocí som sa konečne niečo dozvedel. Tatko mal, teda má, nemanželské decko. S niektorou z našich susediek, ale dodnes neviem s ktorou, ani kto to je."

Nadýchol sa a doprial si krátku pauzu, aby si mohol premyslieť, čo povie.

„Často som počul mamu plakať, no nikdy mu to nevytýkala, nesťažovala sa, nechcela sa rozviesť. Nikdy sa mu nevedela postaviť.

Keď som mal asi pätnásť, už som nedokázal zaspať skôr ako o tretej. Kašlal som na školu. Naši sa každú noc hádali a po nejakom čase začal môj otec mamu mlátiť. A keďže mu volali zo školy, že tam nechodím, ušlo sa častokrát aj mne. Niekedy ma zamykal do pivnice a nechal ma tak celý víkend.

Raz mamu musela zobrať sanitka. V ten večer sa hádali ako nikdy predtým a otec kričal, prečo mu nedala lepšie decko, lepšieho syna. Otec povedal, že spadla, keď išla von z vane. Síce ju od toho momentu nebije, ale hádajú sa stále. Pamätám si, ako som sedel pri nej v nemocnici a ona v spánku plakala. Vtedy som sa rozhodol nerozprávať sa s nimi. Prvé dni si nikto nič nevšimol, pretože otec sa so mnou i tak nerozprával, no po týždňoch to už bolo podozrivé. Zobrali ma k psychiatričke.

Už sú to štyri roky, možno viac. Neviem. A stále je všetko rovnaké. Už ani nevnímam kedy sa začnú hádať a kedy skončia. Stále chodím k psychiatričke, hoci som ich dosť vystriedal."

Na začiatku to hovoril so samozrejmosťou, ako básničku, čo sa časom opotrebovala a on ju vedel naspamäť. Keby nebolo tej tmy, Mel by dobre videla ako sa tvári. Nič z toho, čo jej teraz povedal, mu nebolo také ľahostajné ako sa zdalo z tónu jeho hlasu. I napriek tomu, že sa snažil vyzerať pokojne, neskutočne sa mu uľavilo, že je tu konečne i niekto iný, kto pozná z jeho života aspoň kúsok.

No nebol rád, keď Mel i po dlhej dobe nič neprehovorila. Známy dom sa už pomaly približoval, prešla minúta, dve a ticho medzi nimi sa rozširovalo. Nerobila to schválne, len potrebovala rozmýšľať. Skúšala si predstaviť, čo asi Jupiter cíti a neuvedomovala si, ako dlho je už ticho.

Mel nemala rada, keď ľudia robia z komára somára. Ona sama prišla o matku, no už si prešla cez to obdobie oplakávania osoby, ktorú vlastne ani nepoznala. Boli tu časy, kedy sa cítila úplne osamelá a boli tu časy, kedy sa osamelo chcela cítiť. Vedela, že Jupiter musel kvôli rodičom trpieť, no dlhodobé mlčanie a nafukovanie nikdy nepovažovala za dobrý nápad. Pre ňu bolo riešenie rozprávať sa o tom s niekým, kto je pre nás dôležitý.

A možno práve ona bola dôležitá pre Jupitera. Možno to nikomu inému v živote nepovedal. Možno toho prezradí o sebe viac. Možno. Nič z toho nevedela stopercentne. Len to, že mu treba dať viac času a on sa jej otvorí sám.

Možno to je všetko na svete, čo človek potrebuje. Len malú kôpku času, možno malé poštuchnutie, no viac nie. Zbytočne by ho prosila, aby jej toho povedal viac. Zbytočne by ho nútila povedať niečo, o čom sa mu rozprávať nechce.

Dala mu čas. A on jej bol za to neuveriteľne vďačný.

Nie som typ človeka, čo rád žiada o recenzie. Myslím si, že človek vie sám, keď chce niečo napísať. Som tu a čakám na vaše názory. Veľmi ma potešia ♥