rok v znamení jupitera

KAPITOLA DESIATA II Prázdno a mrazivo

Január nepriniesol nič pekné, len ďalší stres a každodennú rutinu. Mel sa musela vrátiť naspäť do práce, zabudnúť na to vylihovanie pred televízorom a myslenie na Jupitera. Okrem neho mala však stále v hlave aj Montyho a jeho posadnutosť. Ako si to mohla doteraz nevšimnúť? Bolo to také očividné!

Vonku bol mráz, no nenasnežilo ani po členky. Rosa na okne sa už dávno vyparila. Keďže si v poslednej dobe odmietala vytiahnuť žalúzie, v izbe mala celý deň úplnú tmu. Tma nikdy nie je dobrá. A už vôbec nie je dobrá pre dievča, ktoré trpelo depresiami. Lenže svoj strach premôcť nedokázala, nevpustila dnu ani kvapku slnka.

Všetko bolo o trochu viac depresívne. Ľudia nemali čas, Heather sa vyparila na lyžovačku s rodinou a Finn odmietal v takej zime vyjsť von. Dom bol tichý. Otec pracoval až kým sa na oblohe objavili hviezdy a babička bola bohvie kde. Všetci sa akoby stratili, vyparili a nestarali sa. A to naháňalo Mel najväčší strach.

V tichu sa pomaly obliekla do práce. Boli štyri hodiny a vonku sa znova zotmelo. Hodila na seba ďalší sveter a vyrazila. Rýchlo prechádzala okolo známych domov, okolo starého stromu, kde sa s Jupiterom naposledy videli a ešte ani nestihla prísť na koniec ulice, tvár už mala vyštípanú mrazom.

Pár minút musela počkať na trajekt do mesta. Všetko bolo mŕtve. Niekto akoby stiahol zvuk na televízori a zostal len obraz. Sedela na malej studenej sedačke za obrovskými sklami a sledovala hýbajúce sa okolie. V centre Manhattanu sa to už hemžilo ľuďmi. Niektorí, čo mierili domov z práce, boli oblečený v sakách a dlhých čiernych kabátoch. Potom tu boli naobliekaný turisti, snažiaci sa nestratiť v dave sami seba. Páry, čo sa smiali a navzájom si zohrievali ruky. A potom tu boli ľudia ako Melvis, ktorí ani do jednej zo skupín nepatrili.

Rýchlo prebehla okolo zlatníctva a drahého butiku na druhú stranu cesty až ku malej budove na rohu. Isaac už bol vo vnútri a Fio obsluhovala pár ľudí za stolmi. Bar otvára o tretej poobede. Keďže vtedy veľa ľudí nechodí, je tu len Fio s jednou ďalšou čašníčkou - brigádničkou, ktorú Mel nepozná. Tá odíde pred šiestou a o šiestej prichádza Mel. Isaac je tu už od piatej a spolu s Mel robí až do polnoci, kedy bar zatvára. Potom sa však musí ešte upratať, takže častokrát odchádza až o pol jednej. Tretina stolov už bola obsadená, a tak sa Mel rýchlo prezliekla, aby mohla Fio pomôcť.

O jedenástej sa bar začal vyprázdňovať. Ľudia pomaly vstávali a odchádzali von do zimy. Fio už dávno odišla a znova tam zostali len Isaac a Mel.

„No čo? Aké boli sviatky?" spýtal sa Isaac, keď v dlhej chvíli spolu čakali, kým posledný pár dopije.

„Eh, spýtaj sa ma radšej niečo normálne," zasmiala sa Mel, „začiatky roka mi vždy dávajú depresiu."

„Prečo?"

„Všetci sa vyparili bohviekam, vonku je poriadna kosa a ja musím byť v práci s takým blbečkom."

„Ha ha," zasmial sa ironicky, no nebral si to k srdcu, „no vážne. Ak budeš potrebovať spoločnosť, som tu kedykoľvek pre teba."

„Balíš ma?" znova sa ticho zachichotala.

„Nie, nie, bože nie," v rozpakoch sčervenali Isaacovi líca, „len mi prídeš akási smutná, tak ti to pre istotu hovorím."

„Vážim si to Isaac, no je to v pohode," kývla hlavou, no dobre vedela, že nie všetko je v pohode. Znova sa jej v mysli vynorila Montyho tvár a otázka, či môže Isaacovi dôverovať. Veľmi by sa chcela poradiť s niekým o svojom probléme, no bol toto ten správny čas? A ten správny človek?

Keď aj poslední hostia zmizli vo dverách, Mel utrela stoly a bar, Isaac pozdvíhal stoličky a spoločne utreli podlahu. Potom si pri bare otvorili sklenený pohár so sprepitným a peniaze si rozdelili.