HP Alternative Dramione

KAPITOLA 23

Kým som trápila svoju myseľ ako dostať Dracov prsteň von, postaral sa o to ten môj. Ako keby vycítil prítomnosť môjho, prsteň vzlietol a pripojil sa k môjmu ako magnet. Modré svetlo v tom okamihu zmizlo. Musím čo najskôr odísť. Otočila som sa a vyvalila som oči. Vôbec som netušila odkiaľ som prišla a kam mám ísť. Ja večne opatrná, mysliaca na všetko som si vôbec nedala na niečo také pozor.

Draco

Po nakupovaní sme sa s Astóriou vrátili na Manor. Skôr než ma stihla otravovať so svadobnými záležitosťami, zdrhol som do svojej izby. Nemal som na nič náladu. Jediné na čo som myslel boli tie hnedé oči,, ktoré ma tak pohlcovali. Oči dievčaťa, ktoré ani nepoznám. Vytiahol som album a hľadel som na fotku, kde bola. Mala pekný úsmev. Mal som z nej dobrý pocit. Cítil som akési teplo, šťastie. Všetko to bolo zvláštne. Možno som nemal vtedy utiecť a nechať ju mi to vysvetliť. Tvrdí že ma pozná a že ja poznám ju. Že ma môj otec zaklial. Tomu neverím. Otec bol na mňa vždy prísny ale určite by ma nezaklial, som predsa jeho jediný syn.

Dnes sme mali ďalšiu stereotypnú večeru. Otec ma neustále bombardoval nezmyslenými otázkami a pohľadmi. Matka ma pozorovala s prižmúrenými očami. Nálada bola, ako vždy napätá. Astória sa ju snažila zmierniť. Keď sa s ňou ožením, postarám sa o to aby sme neostali žiť na Manore. Mám tu toho po krk. Neprítomne som pozeral na stenu. Prišla mi oveľa zaujímavejšia.

„Samozrejme, Pani Malfoyová s Dracom nám bude potešením." Usmiala sa Astória na matku.

„Oslovuj ma Narcissa, veď už skoro patríš do rodiny."

Prevrátil som očami. Ďalej sa rozprávali o svadbe. Také zbytočné kecy. Snažil som sa ich rozhovor ignorovať.

„Čo na to povieš Draco?" opýtala sa ma Astória.

Bol som napálený na všetko a tak som jej dosť hnusne odsekol.

„Nič a je mi to úplne ukradnuté tak, ako mi je ukradnutá celá svadba." Povedal som hodil som vidličku o tanier, vstal a odišiel som preč. Nervózne som kráčal po Manore. Prečo mam pred očami tie hnedé oči? Tu krásnu tvár. Veď ju ani nepoznám. Rukou som si chytil čelo. Čo sa to so mnou deje?

Sedel som vo svojej izbe, keď vošla matka. Neobťažovala sa s klopaním proste vtrhla dnu.

„Čo sa to s tebou deje Draco? Prečo sa tak odporne správaš ku Astórii?" prísne na mňa hľadela. Vedel som že matka si Astóriu obľúbila od prvého momentu.

Neodpovedal som a mlčky som hľadel von oknom.

„Je to dobré dievča a nezaslúži si aby si sa takto k nej správal. Viem že ju nemiluješ a že vaša svadba je dohodnutá, ale uvidíš že spolu budete šťastní." Pokračovala ďalej.

„Chcem byť sám."

Matka sa na mňa zahľadela, povzdychla si a odišla preč. Ani neviem prečo som sa k nej tak správal. Je pravda že nemohla za nič čo sa dialo a najmä za moje depresívne nálady. Bola takým istým otrokom v rukách rodičov, akým som bol ja. Musím sa jej ospravedlniť.

Keď som prišiel k dverám jej izby, zastavil som sa. Počul som ju ako plače. V tom mi to prišlo nesmierne ľúto. Ona mi nič neurobila a ja som sa k nej správal celý čas ako hlupák.

Počuť jej plač bolo pre mňa ako Cruciatus.

Sklonil som hlavu a zaklopal som na jej dvere. Otvorila mi takmer po minúte. Mala červené oči od plaču.

„Čo potrebuješ Draco?"

„Môžeme sa porozprávať?"

Viac otvorila dvere a naznačila mi aby som vošiel.

„Chcem sa ti ospravedlniť za to, ako som sa správal. Viem, odkedy sme zasnúbení správam sa k tebe ako ten najväčší hlupák. Prosím, odpusť mi."

Mlčky hľadela do zeme. Spodná pera sa jej chvela.

„Ja viem že sa za mňa nechceš oženiť. To je v poriadku. Tento sobáš nám dohodli rodičia. Nie je to z našej slobodnej vôle."

Sadol som si na jej posteľ a ona si sadla vedľa mňa.

„Odmalička sa cítim ako otrok vo svojej rodine. Nič som nikdy neurobil z vlastnej vôle. Názory všetko.. musel som počúvať rodičov. A vďaka ich posadnutosti som skoro prišiel o život vo vojne."

„Cítim sa rovnako. Tiež som bola vychovaná na čistokrvnej idey. Mala som zakázané sa kamarátiť so spolužiačkami a spolužiakmi, ktorí neboli čistokrvní."

Ako veľmi dobre som chápal jej pocity. Prežíval som to isté čo ona celé roky. Obaja sme si prešli rovnakým peklom. Pocítil som medzi nami akési spojenie. Chytil som ju za ruku a preplietli sme si prsty.

„Nemiluješ ma a nikdy nebudeš, a ja to viem. Láska sa nedá dohodnúť rodičmi. A nikdy spolu nebudeme šťastní." –A

„Viem že nie som dokonalý, a nikdy ani nebudem. Ale sľubujem ti,  že ťa odtiaľto vezmem niekam ďaleko a budem sa snažiť byť tým najlepším manželom."

Vďačne sa na mňa usmiala a objala ma. Chvíľu som váhal čo mam urobiť ale objal som ju tiež.

Hermiona

Neviem čo to boli halucinácie, ale zdalo sa mi že sa predmety v podkroví začali hýbať. Možno to bola iba pasca. Spojené prstene som skryla do vrecka a snažila som sa čím skôr nájsť východ. Blúdila som pomedzi starými vecami. Začínala som byť zúfalá. Ani neviem, koľko času ubehlo. Započula som kroky. Pre Merlina, je so mnou koniec. Ak ma tu nájde Lucius Malfoy, nepochybujem že ma zabije. Schovala som sa za starú truhlicu a pozorovala som okolie. Nikoho som nevidela.

Ani neviem ako a podarilo sa mi nájsť úzke schodište. Doslova som letela dole. Nechcela som byť na tom odpornom mieste už ani minútu. Otvorila som maličké dvere a vošla do izby. Snažila som sa premiestniť preč ale nešlo to. Malfoyovci musia mať zrejme akúsi poistku. V tom som si spomenula na salónik. Musím sa tam vrátiť a premiestniť sa cez kozub. Bola to moja jediná šanca. Potichu som sa vykradla von.

Manor bol príliš veľký, takže som samozrejme zablúdila. Blúdila som po chodbách keď som započula hlasy. Zastavila som sa. Bol to Dracov hlas. Zvedavosť mi nedala a tak som išla smerom k jeho hlasu.

Prišla som k pootvoreným dverám a počula som:

„Sľubujem ti, že ťa odtiaľto vezmem niekam ďaleko a budem sa snažiť byť tým najlepším manželom."

V tom momente som pocítila strašnú bolesť. Nazrela som dovnútra a videla som ako Draco Astóriu objal. Rukou som si utrela slzy a odišla som preč. Podarilo sa mi nájsť salónik. Akurát do miestnosti niekto vchádzal. Našťastie som stihla odísť.

Zrazu som sa ocitla vo svojej izbe. Trasúcimi rukami som vybrala prstene a položila ich na stôl. Otvorili sa dvere a v nich stála Ginny.

„Hermiona čo sa?" pozerala na mňa ale nestihla dokončiť otázku.

Hodila som sa jej do náručia a začala som vzlykať. Začala som klesať k zemi. Nedokázala som sa udržať na nohách. Ginny si sadla a držala ma v náručí.

„Hermiona čo sa stalo? Kde si bola?"

Nedokázala som jej odpovedať. Nedokázala. Je koniec. Toto je koniec s Dracom. Nikdy v živote som necítila takú bolesť, akú som teraz cítila. Po nekonečne dlhom plači som sa odsunula od Ginny. Utrela som si oči a pozrela som sa na ňu.

„Ginny môžeš pre mňa niečo urobiť prosím?"

„Samozrejme Hermiona, čokoľvek."

„Prosím, urob to pre mňa. Prosím. Použi na mňa kúzlo Obliviate."