★55. kapitola★

6K 340 5
                                    


♥♥♥Venujem všetkym mojim verným zlatíčkam♥♥♥

Dívala som sa na film a jedla pukance. Bola to hotová dráma. Katastrofa. Horor..

„Valentine! Teraz bola večera a ty sa napchávaš pukancami. V kuchyni čaká na teba riad.” Hovorila mama a brala mi plnú misu slaných pukancov a vyháňala ma z môjho miesta.

„Ja som utierala včera.”

„Ostala si tu sama. Okrem toho ho Justin umyl.”

Ďalej som mlčala a sledovala.

„Valentine!!”

„Bože mami, už len chvíľka.”

„Máš devätnásť a kukáš rozprávky.” Povedal posmešne Nathan.

„Ste hrozný!” Povedala som nahnevane a išla do kuchyne.

Bola tam Emma s Justinom. On umýval riad a ona sedela na stoličke a dívala sa na neho. Jej brucho bolo obrovské. Človek by si myslel, že čaká dvojičky.

„Ruším?” Spýtala som sa a sadla si ku nej.

„Nie. Práve naopak. Akurát sme sa rozprávali o malom a chceme sa ťa niečo spýtať. Budeš pre malého Christophera krstnou mamou.”

Usmiala som sa. Tak trochu som s tým aj rátala, kedže som jej uvoľnila izbu a mali ma obaja nesmierne radi. Aspoň som v to dúfala, ale kto by nemal rád Valentine Lainelevú ala perfektnú babu? Len debil nie.

„Samozrejme.”

„Masona sa spýtame neskôr.”

„Takže on bude krstným otcom? Ste si istý?” Myslela som si, že krstným otcom bude niekto iný. Ale mať bohatého krsného otca by chcel mať každý.

„Úplne.” Povedala rozhodne Emma a usmiala sa na mňa.

„Fajn Val, my už ideme do kina. Okrem toho decká usporadúvajú detskú oslavu a asi by nebolo vhodné, keby sme tam neboli my dvaja. Maj sa a nerob hlúposti.”

„Ja, že robím hlúposti? To určite.” Hodila som do neho utierku.

Určite sa išli prezliecť a tak odišli preč. Upratala som kuchyňu a išla do obývačky.

„Mamíí, idem do bistra.”

„Už si tam mala dávno byť.” Ani sa na mňa nepozrela. Sledovala telku a jedla moje pukance.

Obula som si tenisky a vyšla von. Bolo krásne a slnečno. Kus som sa prešla a konečne došla do bistra.

„Meškáš. Čakám uveriteľnú výhovorku.” Hovoril Andrew a dolieval kávu.

„Nebudeš mi veriť, ale vonka bola taká tlačenica, že sa nedalo prejsť.”

Len sa zasmial a približoval sa ku mne. Dal si dolu čiernu zásteru a dal mi ju cez krk. Zaviazala som si ju a vlasy si dala do copu.

„Tak ja idem. Večer to tu zavrite a potom príďte domov.”

„Počkať, ty..nebudeš tu?”

„Nie..” Spokojne sa usmial. „..v zadu je Reily. Zvládneš aj zákazníkov aj pokladňu.” Dal mi pusu na čelo a odišiel preč.

Bistro zívalo prázdnotou. Občas prišiel niekto na kávu a hneď odišiel. Sama som sa tam nudila.

„Reily!! Upratala si kuchyňu?” Kričala som jej, pretože som jej to vravela už tretíkrát.

„Už hej!”

Ona sa naozaj rozčuľovala?! To ja som bola tá, ktorá počúvala zlomené srdcia či stála celý čas na nohách, pretože vždy sa našiel niekto, kto zablúdil do bistra a dal si perfektnú kávu.

„Konečne!”

Prišla do predu a hodila mi kľúče.

„Odchádzam. Si neznesiteľná!”

„Čo..” Ani som nedopovedala a odišla a to sme mali prosím pekne otvorené ešte dvadsať minút.

Potom som si všimla tmavú postavu, ktorá sa blížila ku dverám. Započula som zvonček a všimla si jeho.

„Odplašila si všetkých zákazníkov?” Spýtal sa Mason, keď vošiel do vnútra a postavil sa ku mne.

„Dokonca aj Reily. Apoň si prišiel ty.” Aspoň niekto..

„Vonka je lejak tak som sa prišiel skryť.” Hovoril s humorom.

„Si hnusný.” Drgla som do neho a on ma pobozkal.

„Len som žartoval. Ale naozaj prší.”

Len som si povzdychla. Na čo to komentovať keď by ma i tak zbombardoval svojimi odpoveďami.

„Dáš si kávu?”

Prikývol. Sadol si na barovú stoličku a sledoval ma.

„Nepozeraj sa tak na mňa.” Hovorila som so smiechom a on sa tváril úplne vážne. „Čo je.”

„Si nádherná.”

„Och všimol si si? V kúpeľni som strávila len tri dni, aby som vyzerala takto dokonale.” Hovorila som sarkasticky a on sa našťastie zasmial.

„Ako sa máš?”

„Fajn. Dnes som posielala prihlášku na intrák a neuveríš mi, ale neskutočne si mi chýbal. Čo ty.”

„Nevideli sme sa len jeden deň.” Poznamenal a odpil si z kávy.

„Ja viem. Bol to len jeden krátky deň. Ako mám prežiť univerzitu?”

Mala som strach.

Pochybovala som o našej spoločnej existencíi.

On ma však chytil za ruku a ja som sa na neho konečne pozrela.

„Val, občas prídem ja za tebou a občas ty. Budú prázdniny, sviatky a pif, hneď bude leto.”

„Naozaj tomu veríš?”

„Čomu?”

„Veríš, že my dvaja budeme ešte stále my dvaja?”

„Hej.”

„Takže nás jedna univerzita nerozdelí?”

„Nie.”

„Naozaj?”

„Hej.”

„Sľubuješ?”

„Neviem...”

★Unikát★Where stories live. Discover now