★Unikát★

★33. kapitola★

„Treba prestrieť na večeru!” Kričala mama z kuchyne.

Ja som sa chcela postaviť zo sedačky, ale zastavil ma Justin.

„Ide Chloe. Dohodli sme sa.” Povedal a díval sa na mňa.

„Justin, som v pohode a už ma to naozaj nebolí. Kľudne pomôžem aj ja.”

Klamala som. Jasné, že ma to bolelo. V noci som sa budila na bolestivé krče, ktoré ma ubíjali.

„Koho chceš oklamať?”

„Je mi fajn. Viem, ako sa cítim.” Hovorila som presvedčivo.

Počula som dupot po schodoch a všetky kroky mierili do kuchyne.

„Večera!” Zakričala Reily a Justin sa postavil.

„Nie som hladná.” Povedala som a ďalej sa venovala telke.

„Val, ani na obed si nebola hladná a raňajky si radšej prespala. To isté bolo aj včera.”

Išla som do kuchyne a z chladničky si vzala jogurt. Sadla som si ku stolu. Všetci sa na mňa dívali a boli ticho. Všetci mali ten starostlivý a ustráchaný pohľad..

„Valentine, neješ, nespíš a vôbec s nami nekomunikuješ. Viem, že je to ťažké, ale keby si si vedela predstaviť aké máme s mamou starosti o teba..dívame sa na teba ako si dennodenne chudšia a vyčerpanejšia.” Hovoril Andrew so zlomeným hlasom.

„Je mi dobre. Naozaj. Musím sa učiť na skúšky.”

Nechcela som, aby sa kôli mne trápili. Nechcela som, aby sa strachovali. Ale ja som už prosto nedokázala žiť. S nikým som nekomunikovala. Od všetkých som sa odpojila a to úplne. Doma som občas prehodila slovko, možno dve. V škole som len počúvala Soph a tvárila sa, že je všetko v poriadku. No a Mason... Mason a ja sme mali pauzu. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí a povedať mu, že som bola tehotná a mojou vinou aj zabila naše dieťa...

Celý čas som sa venovala jogurtu. Nedokázala som ho poriadne zjesť, ale musela som sa premôcť. Keď som sa poobzerala okolo seba, všimla som si, že sa všetci zbierali od stola. Postavila som sa a začala umývať riad.

„Ja ho umyjem.” Povedala milo Reily.

„Zvládnem to.” Usmiala som sa.

Umývala som riad a Nathan ho utieral a Mia ho odkladala. Boli zlatý.

„Mamka povedala, že ťa bolí brucho.” Hovorila Mia a dívala sa mi naň.

„Len niekedy.” Snažila som sa hovoriť milo.

„V piatok máme divadlo a ja v ňom hrám. Ak by si mala čas, mohla by si..”

„Prídem rada.”

Usmiala sa a ja tiež.

„Idem vyniesť smeti a hneď som tu.” Hovorila som asi len do vetra a vyšla s plným vrecom von. Zahodila som ich do kupy a..

„Ahoj Val.”

Ach Bože, ten hlas...

Pozrela som sa na Masona a cítila som sa ešte horšie.

„Daj mi len minútku. Prosím.”

„Ja naozaj neviem, o čom sa chceš ešte so mnou rozprávať. Len so mnou strácaš čas. Mal by si odísť a navždy na mňa zabudnúť.”

Priblížil sa ku mne bližšie a mňa to znervózňovalo.

„Odídem ak mi povieš, že ma už nemiluješ a tie mesiace so mnou boli len rozmar.”

Poriadne som sa nadýchla a pozrela sa na neho. Chcela som to povedať a tak veľmi, ale.. Ale nemohla som.

„Myslel som si.” Povedal napokon.

„Mason ja..teraz prežívam ťažké obdobie a akosi ...”

„Ti nedokážem pomôcť.” Dokočil za mňa.

„Nepochopil by si to.”

„Ak by si mi to normálne vysvetlila tak áno.”

Chcel ma obviňovať??!

„Nie je to ľahké!”

„Tak začni! Počúvam! Našla si si lepšieho?!”

On si myslel, že ho podvádzam?!

„Si trápny!”

„Ja že som trápny?! Nebuď smiešna! Už vyše mesiaca neviem na čom som a ty si myslíš, že je to zábavné?!”

„Myslíš si, že sa na tom zabávam?!”

Kričali sme na seba ako idioti.

„Neviem! Už ťa ani nespoznávam! Zmenila si sa a o mne nechceš ani počuť! Bolo ľahké ma vymazať z tvojho života?!”

„Ja som ťa z neho nevymazala! Stále na teba myslím a chcem, aby si bol pri mne a pomohol mi keď som v tom najhoršom!”

„Tak mi to dovoľ!”

„Nebol si so mnou v nemocnici! Ani raz! Ani jediný raz si neprišiel!”

„Val ja..!”

„A prestaň na mňa kričať!” Dodala som.

„Kričím na teba, pretože ťa až príliš milujem! A nechcem ťa stratiť! Nechcem o teba prísť! Chápeš?!”

„Ja ťa tiež milujem, ale...teraz nie. Nemôžeme byť spolu.” Do očí sa mi opäť hrnuli slzy.

„Val, prosím.”

„Ak sa dám do kopy a bude mi lepšie, dám ti vedieť.” Povedala som už pokojným hlasom a pozrela sa na neho. „Teraz odíď. Prosím. Bude to lepšie pre oboch.” Odkráčala som preč a snažila som sa vyzerať sebavedomo a rozhodne, ale vôbec som sa tak necítila.

Prečo prišiel až po mesiaci? Možno nemal chodiť vôbec. A možno som mu mala povedať pravdu. Raz by som mu ju mala povedať. Mal by to vedieť. Mal právo vedieť, že mal byť otcom...

„V pohode Val?” Spýtala sa ma Chloe.

„Hej. Idem sa ešte učiť. Zajtra máme test z matiky a vôbec tomu nechápem.”

Išla som najskôr do kúpeľne. Vyzliekla som sa a dívala sa do zrkadla. Cez pás som mala zatiahnutý obväz. Mal mi sťahovať ranu, aby sa rýchlejšie zahojila a aby sa náhodou neotvorila. Bolo to utrpenie. Náhodou by som sa trochu natiahla či sa viac zohla a rana by sa mohla otvoriť a ja som mohla opäť krvácať.
Dala som si dolu obväz a pozrela sa na ranu. Nebola veľká, nebola ani malá, ale bola viditeľná aj z diaľky. Bolo mi vidieť stehy, ktoré vôbec neboli ani trochu pekné. Namiesto tej rany to malo vyzerať inak. Úplne inak. Moje brucho malo rásť a v ňom mal vyrastať a vznikať nový život. Mala som byť mamou..

Postavila som sa do sprchového kúta a nechala po sebe stekať teplú vodu. Stála som tam dosť dlhú dobu, umyla som si vlasy a
napokon sa utrela do jemného uteráka. Opäť som si stiahla na pás obväz a dala si spodné prádlo a župan. Vyšla som z kúpeľne a išla do izby.

„Kam ideš?”

„Idem sa učiť matiku do kuchyne. Nebudem tam dlho.” Vzala som si knihy a odišla dolu.

Celý dom už spal a ja som sa dívala na neznáme čísla, ale bohužiaľ som im nechápala. Bola som zúfalou, ale ňou som bola už dosť dlho.

Val: Čo tak zajtra po škole zájsť na kávu?

Dlho som váhala, ale napokon som správu Masonovi odoslala.

Ahojte♥ snáď sa ďalšia kapitola páči :)
Ďakujem za 7K čítaní♥ vote♥ a za úžasné komenty, ktoré ma vždy potešia♥

♥♥♥