★44. kapitola★

5.4K 312 21
                                    

V kalendári žiaril krásny dátum. 25. december. Sviatky pokoja, radosti a šťastia. Sviatky, kedy sa rodiny stretávajú a trávia spolu  čas.
U nás to boli sviatky, kedy sme sa snažili nehádať a snažili sa vynájsť bez kriku a zbytočných hlúpostí.

„Valentine!!! Pohni si!” Kričala mi z dola mama.

„Už idem!” Zakričala som nahnevane, pretože mi celý deň liezli na nervy.

Stála som pred zrkadlom v kúpeľni a dívala sa na nervózne dievča. Krásne dievča. Tak fajn.. Možno som nebola krásna, ale snažila som sa vyzerať inak. Čakala ma večera s Masonovými rodičmi.  Chcela som sa Masonovim rodičom páčiť i keď som vedela, že je to nesplniteľná úloha.

„Valentine! Už prišiel!” Zakričala mi opäť a ja som si len povzdychla.

Na pery som si naniesla bordový rúž a usmiala sa do zrkadla. Vlasy som si prehodila na obe strany. Mala som kučierky. Podľa Masona som rozkošná, keď ich mám.

Mala som bordové pletené šaty s odhalenými ramenami a čierne lodičky. Musela som vyzerať ako dievča na úrovni. Ako dievča, ktoré sa hodí ku Masonovi.

„Pohni si!” Zakričala opäť a ja som vyšla z kúpeľne.

„Val! Použila si môj rúž?!” Vyletela na mňa Chloe akoby som ju zabila.

„Bože, je to len rúž.” Hovorila som a kráčala dolu po schodoch.

„Je to môj nový rúž!”

„Chloe, dnešok je pre mňa veľmi dôležitým dňom a ten rúž ..” Hovorila som pokojným hlasom, pretože som si všimla muža. Nebol to Mason. Bol to ich šofér.

„Ten rúž je môj!”

Ignorovala som ju. Mal tam stáť Mason a nie ich šofér...

„Dobrý večer Valentine. Mason ma požiadal, aby som po vás prišiel a odviezol vás. Niečo mu do toho prišlo.” Ospravedlňoval ho šofér.

Ani som si nevzala kabát, len som odišla vonku. Šofér mi otvoril zadné dvere na aute a ja som si sadla.

Včera bol u nás Mason a nič také mi nespomínal. Dokonca ani necekol, že by mal nejaký plán na niečo. Bola som opäť druhou. Bála som sa, že nikdy nebudem na prvom mieste a nikdy nebudem pre neho dostatočne dobrá.

Auto zastavilo pred nejakou budovou. Šofér mi otvoril dvere a ja som vystúpila.

„Mali sme byť u Masona doma.”
Povedala som šokovane, keď som si všimla, že sme stáli pred budovou, v ktorej sa konali rôzne večierky smotánky, prejavy či slávnosti milionárov.

Tu som rozhodne nemala byť. Tu nie.

„Bohužial som dostal takéto pokyny.”

Len som sa poriadne nadýchla  a vyšliapala asi dvadsať schodov po červenom koberci a prešla cez dvere.

Prešla som cez šatňu a otvorila obrovské dvere, ktoré viedli do sály. Bola som v šoku. Všetci sedeli za okrúhlimi stolmi a počúvali príhovor primátora Dakoty. Lenže ten stíchol a všetci sa na mňa pozreli. Bolo to nepríjemné. Viac než nepríjemné. Otočila som sa a chcela odísť, ale nevedela som otvoriť dvere. Museli sa zaseknúť. Otočila som sa na ľudí a porozhliadala sa. Úplne vzadu som si všimla ruku, ktorá na mňa mávala. Bol to Mason. Prešla som so sklonenou hlavou cez prázdny parket až ku danému stolu a primátor konečne pokračoval v príhovore.
Všade boli nóbl oblečený ľudia, ktorý si o niečom pošepkávali. Určite o mne. Všetci mali sakramentsky drahé šaty od špičkových návrhárov či obleky, ktoré mali byť jedinečné a originálne.

★Unikát★Onde histórias criam vida. Descubra agora