★Unikát★

★5. kapitola★

Ešte raz pridávam túto kapitolu, pretože sa stal nechcený preklep a polka deja sa vymazala :( ..snáď si to zas prečítate ♥ Ďakujem.. ♥

Najskôr som sa na neho dívala akoby som videla ducha a potom som sa akosi spamätala a začala reagovať na všetko, čo sa okolo mňa dialo.

„Och..no..asi to zvládnem.” Hľadala som vhodné slová ako ho neodplašiť, neodradiť a hlavne nevystrašiť.

„Ja to predsa len risknem.” Nahodil svoj úsmev a vzal Chloe pod svoje ochranné krídlo a niesol ju von. Mal v tom prax, pretože ju niesol úplne bez problémov.

„Ste tu autom?” Spýtal sa pred barom.

„Och Bože, idem po Justina. Hneď som tu.” Zabudla som na vlastného brata. Bola som hrozná. Lenže pri ňom by som zabudla aj dýchať. 
Odbehla som dnu a hľadala ho. Nebolo ťažké ho nájsť, pretože bol v skupinke, kde bolo najviac ľudí a najviac hluku. Celý on. Vždy v centre diania. Sedel na sedačke a smial sa. Všimol si mňa a postavil sa. Vydržal stáť päť sekúnd a potom spadol nazad a zasmial sa. Bol mierne opitý. Toto bol ako zlý sen. Išla som ku nemu a on ma objal okolo pliec. Spolupracoval úplne v poriadku. Našťastie mlčal. Vyšli sme pekne krásne von a stále tam čakal. Bála som sa, že by odišiel, ale ostal.

„Akosi si dnes vyhodili z kopýtka.” Zasmiala som sa nervózne. Od teraz som nebola len tá, ktorá brigáduje v posilke ale aj tá, ktorá ma v rodine bandu ožaranov.

„Ste tu autom alebo zavolám taxík no pokojne vás aj zveziem.” Bol ochotný.

Povedz niečo! Ozvy sa!!

„Sme tu autom, no lenže Justin asi šoférať nebude a ja nemám vodičák.” Oprela som Justina o kadilak a hľadala mu vo vreckách kľúče. Našťastie ich mal v mikine.

„Naozaj ti ďakujem. Už to zvládnem aj sama.” Povedala som a čakala, čo sa bude diať ďalej.

„Dnes máš šťastný deň..”

To viem veľmi dobre. Pomyslela som si a zahryzla si do spodnej pery pohľadom na neho.

„Rád vás odveziem domov.” Usmial sa a Chloe položil na zadné sedadlo a Justina tiež.

„Vďaka. Naozaj ďakujem.”

Vyzliekol si sivú mikinu a podal mi ju. „Určite ti je zima.”

Vzala som si ju a obliekla. Bola mi zima. Lenže pri pohľade na neho som sa roztápala. Jemu bola určite zima. Na sebe mal len tmavomodré tričko s krátkym rukávom.

Sadla som si na zadné sedadlo medzi nich a odopierala im hlavy. Z oboch bola cítiť vodka a z Chloe aj cigary. Už som sa tešila na ráno kedy na nich poriadne nakričím a vytknem im túto noc. Síce som nebola ani ja anjelik, ale oni o tom nemuseli vedieť a nemali ani z kade vedieť.

„Bývame na Medisonskej 8. Vieš kde to je?” Spýtala som sa a on kývol hlavou.

Celý čas som ho navigovala a žiadny rozhovor sa nekonal. Ani neviem čo by som mu povedala. Isto by som trepla dajakú somarinu a úplne by som ho odplašila. Nebála som sa rozhovoru s ním, len som sa bála, že sa zakokcem a poviem hlúposť a on to zle pochopí.

Napokon zastal pri obrubníku a ja som vystúpila. Nemohol zaparkovať pri garáži, pretože tam parkoval otcovo čierne rodinné auto. Bolo osemmiestne, ale aj to bolo pre nás málo. Našťastie v celom dome prevládala tma.

„Naozaj ti som vďačná. Asi by som to sama nezvládla. Ráno ich zrejme zabijem.” Milo som sa usmiala a on sa zasmial.

„Asi by sme ich mali odniesť dnu.” Povedal po našom očnom kontakte.

Už som spomínala aké mal božské modré oči? Ako najjasnejšia obloha či najčistejší oceán.

„No jasné.”

Chcela som vziať Chloe, ale on ma zastavil.

„Ja to urobím. Ešte by ťa priľahli na zem.”

Usmiala som sa a radšej mu išla otvoriť vchodové dvere a zapla som svetlo. Našťastie tam bol poriadok. Vošiel dnu s Chloe a položil ju na gauč. Zakryla som ju dekou a išiel po Justina. Položil ho vedľa Chloe.

„Tvoj frajer sa takmer pozvracal.” Povedal keď sme stáli pred domom pri kadilaku.

„To nie. On rozhodne nie je môj chalan. Je to môj brat.” Zasmiala som sa.

„Tak to je fajn.” Vydýchol si a rukou vošiel do svojich čiernych na ježka ostrihaných vlasov.

„Máš odvoz domov? Môžem zavolať taxík ak by si chcel.”

„Už som si zavolal kamoša.”

Oprela som sa o auto a on urobil to isté. Bol pri mne blízko. Tesne blízko.

„Takže..hmm...” Musela som sa vzchopiť. Toto bola šanca mu niečo povedať. Myslím niečo normálne. „Som rada, že sme na seba dnes narazili. I keď nechtiac, ale bolo to fajn.”

„To aj ja.”

„Nebude tvoja frajerka žiarliť? Teda..nemá na čo žiarliť, pretože my nič nerobíme, len čakáme a zhovárame sa spolu.”

„Máte pekný dom.” Povedal a usmial sa.

„Vďaka. Je to taký obyčajný dom, to hej.” Hovorila som ako krava.

„Takže tu bývaš.”

„Presne tak.” Prečo som musela byť taká nervózna? Prečo práve pri ňom?

„A čo ty?”

„Ja?”

„No. Kde bývaš ty?” Musela som sa opýtať, pretože na jeho kreditke táto informácia nebola. Niežeby som ho chcela prepadnúť, ale bolo by to fajn vedieť to.

„Na druhej strane mesta.” Odpovedal rázne.

„Opovrhuješ pizzou?” Bola to blbá otázka, ale i napriek tomu sa pousmial.

„Som vegán.”

„To naozaj? Páni. Ešte som nestretla vegetariána.”

„Všetko je po prvý raz.”

Viac som sa už radšej nepýtala. Bolo mi to blbé. Možno sa so mnou ani nechcel baviť.
Zastalo pri nás auto. Bol to čierny športiak. V aute sedel ďalší chalan, ktorý chodil do posilovne.

„Tak sa pohni Mason!” Zrejme nebol nadšený, že ho musel odviesť.

Obaja sme sa pred seba postavili. Nahol sa ku mne a ja som mu podala ruku. Chcel ma objať a ja krava som mu podala ruku! Pousmial sa a moju ruku prial.

„Maj sa cudzinka.”

„Vďaka za pomoc cudzinec.” Nemohol vedieť, že viem jeho meno a predsa len, cudzinec znelo tak záhadnejšie a pre mňa reálnejšie.

Otvoril si dvere na aute a pozrel sa na mňa.

„Aby som nezabudol, tancuješ perfektne.” Povedal a nasadol do auta.

Ja som sa zasmiala. On ma videl tancovať. Dnes. V bare. Takže si ma v bare všimol ešte skôr ako sme na seba narazili. Čo ak ma špehoval? Možno som si to len nahovárala, ale on ma videl. Spomedzi stovky ľudí si všimol mňa. Práve moju maličkosť.