★Unikát★

★40. kapitola★

Nemala som chuť na nič. Nechcelo sa mi dokonca ani žiť. Bolo to biedne a unavujúce, že som pomaly zomierala. Bol krásny šiesty december a každý mal Vianočný ošiaľ. Každému preplo. Darmo, blížili sa sviatky pokoja a radosti.

Prechádzali sme sa po nákupnom centre a nakupovali ako milionári.

Milionári, aké sebecké a nezmyselné slovo. Ách..

Poznáte to, decká hádzali do preplneného košíka všetko čo videli a Andrew hľadal posledné možné varianty na darčeky. Ja som mala tú česť a tlačiť nákupný košík.

„Všetko v pohode?” Nenápadne do mňa drgla Chloe.

„V najlepšom.” Usmiala som sa a ďalej počúvala Vianočnú hudbu.

Asi mi začínala liezť na nervy. Nebola som si tým istá, ale počúvať ju stále a dookola nebolo najpríjemnejšie.

„Ideme na večeru do neďalekej reštaurácie. Ideme oslavovať..” Hovorila natešene mama a Andrew ju pobozkal.

Bolo aj čo oslavovať. Mame sa podarilo kúpiť staršie bistro. Treba ho síce celé prerobiť a celé zrenovovať, ale Andrewovi sa podarilo nájsť sponzorov a od januára by malo bisto fungovať. Obaja boli z toho nadšený a ja som im to priala.

„Mami, idem domov. Nie som hladná a aspoň sa prejdem.”

„Valentine, vonka je chumelica, sneží a je zima a o tme ani nehovorím. Nikam nepôjdeš.”

„Ale no tak miláčik. Val vie čo robí. Keby niečo, volaj.” Žmurkol na mňa Andrew a ja som sa usmiala.

Vyšla som zo supermarketu a čakala, že ma zasype lavína. Vonka husto snežilo a bola pozastavená premávka na niektorých uliciach. Bola prosto zima. Zazipsovala som si vetrovku a na hlavu si dala kapucňu z mikiny. Ruky som si dala do vreciek a vykračovala som si spokojne až domov. Boli to predsa len tri ulice a tie ešte nikoho nezabili.

Kráčala som konečne po našej ulici a v diaľke si všimla postávajúcu postavu. Pristúpila som bližšie a všimla si Masona. Vyzeral zmrznuto. Bolo mi ho ľúto.

Ten hajzel ti predsa zlomil srdce!!

Poriadne som sa nadýchla a obišla ho. Ani som sa na neho nepozrela. Nemala som v pláne sa s ním pustiť do debaty a už vôbec nie do dlhej diskusie.

Osud to však zariadil inak. Do môjho chrbta dopadla snehová guľa.

Chcel ma zasypať snehom?

„Problém?” Spýtala som sa, keď do mňa hodil piatu guľu. Nie žeby som to rátala, ale do päť naráta každý amatér.

„Obrovský.” Odvetil a ja som si hryzla do pery.

Jeho hlas ma znervózňoval. Snažila som sa mu vyhýbať celý týždeň a on ma prepadne takmer pred domom? Mala som ho ignorovať aj naďalej, ale tými snehovými guľami by mi zlomil chrbát.

To určite.. Prosto ho stále miluješ! Priznaj si to!

Nenávidela som svoje svedomie.

„Ani sa nespýtaš aký?”

„Nezaujíma ma to.” Povedala som a zastavila.

„To je zlé.”

„Prečo?” Konečne som sa na neho otočila a stál odo mňa asi na dva metre.

„Pretože ten problém sa týka teba.”

„Zachytil ma nejaký paparatz s tebou? S božským milionárom?” Hovorila som nadšene. Svoj sarkazmus som milovala.