★16. kapitola★

6.9K 404 7
                                    

Pomalým cvalom som ku nemu mierila a dívala sa na neho. Potom som zastavila a poriadne sa nadýchla.

„Prenasleduješ ma?” Spýtala som sa.

Na jeho tvári bolo úplné prekvapenie, ale žiaden úsmev.

„To sa pýtam ja teba. Sleduješ ma?”

„Ja teba? Ak si si nevšimol tak ja sedím na koňovi čo znamená, že som na ňom určite neprišla až z Dakoty len teraz.”

„Meškal nám bus.” Priznal a ja som sa usmiala.

„Škoda.” Podotkla som a všimla si Briana.

„Áhoj Valentine!..” Zakričal a blížil sa ku nám. „..koho to tu diabol nedoniesol.”

Zasmiala som sa. Chytil koňa čo mi dopomohlo k tomu, aby som z neho zosadla. Objal ma a smial sa.

„Výlet na viničky nemáme len my.” Povedal a stále sa na mňa díval.

„Náhoda.”

„Nevedel som, že vieš jazdiť.” Povedal Mason a opäť si zaslúžil môj pohľad.

„Som samé prekvapenie čo?” Usmiala som sa a konečne aj on.

„No nie. Máme tu obyčajnú brigádničku.”

Započula som ten odporný hlas, ktorý mi až uši trhal.

„Carmen.” Povedala som a ona si ma len premerala pohľadom.

„Ideme chalani. Potrebujem mäkkú posteľ a kúpeľ.” Hovorila a napravila si svoje slnečné okuliare.

Vôbec nesvietilo slnko. Bol november, ale ona o tom asi nevedela.

„Máš päť minút kamoš.” Povedal mu Brian a odbehol preč.

„Päť minút na čo?”

„Na to, aby som ťa pozval na drink a na to, aby si to mohla prijať.”

Jeho sebavedomie a istota bola ukážková.

„Dnes pijem bohužiaľ pivo a víno. Možno inokedy. Určite však budete piť drahé víno a nezabúdaj, že na pivo je krčma.”
Snažila som sa napodobniť Carmen a zrejme sa mi to podarilo, pretože sa zasmial.

„Dnes večer sa určite stretneme.”

„Si si nejako veľmi istý.”

„Bude predsa večera.”

Usmiala som sa a on tiež.

„Päť minút a nie celé storočie!” Zakričal opäť Brian a Mason odbehol.

Po koňa po chvíli prišli zamestnanci a ja som vošla pokojne dnu. Na sedačke sedela Soph. Našťastie ma aspoň ona čakala.

„Ej ej. Usmievaš sa. Keby som ho nevidela, tak sa hneď pýtam prečo, ale Masonov kamoš..tuším Brian so mnou hodil reč.” Usmiala sa aj ona a postavila sa.

„Ideme jesť? Som hladná.” Nevedela som, čo iné povedať.

„Máme dvojlôžkovú izbu.”

„Naozaj?”

Len prikývla a prechádzala až do jedálne. Vyzerala to ako školská jedáleň s kopou ľudí. Bolo to pekné. Vyzerala ako jedna veľká pivnica.

„Val, objednal som ti hranolky so syrom a pohár vína. Nič normálne čo by si zjedla tu nemajú.”

„Och vďaka.” Povedala som Justinovi a sadli sme si ku nemu.

★Unikát★Where stories live. Discover now