Say Something || h.s [SK]

Epilóg

„Samozrejme princezná." Slabo sa na ňu usmial a ukázal na miesto vedľa neho. Už šestnásť rokov tu žiadna iná žena neležala. Hope si spokojne položila hlavu na otcove rameno a zatvorila oči, aj keď vedela, že chce niečo povedať.

„Vieš," začala, no prerušil ju vzlyk. „Je ťažké pozerať sa na dátum, keď zomrela mamička a vedieť, že ja mám vtedy narodeniny. Mám pocit akoby som mohla za jej smrť." Dokončila svoju myšlienku a teraz jej už dlzy padali po lícach ako hrach. Dopadali na Harryho tričko čím sa pomaly premáčalo.

„Hope," Harryho hlas bol hrubý. „Vieš, že to vôbec nie je pravda, už sme sa o tom rozprávali. Nesmieš si vinu brať na sebe. Vôbec to tak nie je." Napriek tme, ktorá tu panovala videl jej tvár, na ktorej sa stále hromadili slzy.

„Povedz mi," Hope najprv váhala, no nakoniec dokončila otázku. „Aká bola?" stále ležala na otcovom ramene. Nechcel sa zdvihnúť, takto mala pocit bezpečia.

„Bola úžasná," Harry sa pri spomienke na ňu usmial. „Vždy keď sa usmiavala sa jej v očiach objavili iskričky. Dokonca, aj keď mala svoje problémy starala sa o druhých. Nikdy by sa na nikoho nevykašľala. Chcela pomáhať druhým preto študovala medicínu." Napriek tomu koľko rokov už prešlo Harrymu sa v očiach objavili slzy.

„Niekedy rozmýšľam aké by to bolo keby si tu dnes bola. Či by si bola na mňa hrdá, či by si mi upiekla tortu alebo kúpila nejaký darček. Vlastne ja by som žiadnu tortu ani darček nepotrebovala bola by som rada, že si tu ty. Vieš ocko mi stále niečo kupuje. Je ku mne dobrý a ja ho veľmi ľúbim, ale ja v ňom stále vidím, že mu chýbaš. Nejaký kus v ňom akoby ani nebol." Hope si sadla na mamin hrob. Vonku sa už stmievalo. Vždy sem chodila takto neskoro. Áno vysedávala tu každý deň odvtedy ako jej to otec povedal.

„Dneska je to presne osemnásť rokov ako som sa narodila. Ja sa vlastne ani dospelo necítim." Usmiala sa. „Ocko mi určite chystá oslavu. Robí to každý rok, ale ja naozaj nemám náladu oslavovať. Cítim sa tak skliesnene. Nie sú to len narodeniny, ale je to dátum tvojej smrti." Už cítila slzy na krajíčka, ale veľmi sa ich snažila potlačiť. Nemôže zase plakať.

„Chcela by som ťa vidieť a počuť aspoň na chvíľu. Máme doma iba tvoje staré fotky. Ktovie akoby si vyzerala teraz. Určite by si bola taká krásna ako predtým. Ocko je stále taký fešák ako predtým, no na tvári už má nejaké tie vrásky. Predsa len štyridsiatka na krku." Zasmiala sa. Konečne sa zasmiala, no na lícach cítila slzy, aj napriek smiechu.

„Nikomu som to nepovedala, ale bojím sa o neho. Ani poriadne nespáva, stále je v práci. Dneska som na ňom konečne videla, že je šťastný, keď som mu povedala, že ma tú školu zobrali. Hovorila som ti už, že má tvoju fotku na pozadí? Máš na tej fotke síce dvadsaťtri a ja mám pocit ako keby si bola moja sestra." Slabo sa usmiala a postavila sa.

„Tak ja prídem zase zajtra dobre?" povedala zatiaľ, čo si vytiahla z vrecka zapaľovač. Zapálila jednu zo sviečok a poslednýkrát sa pozrela na mamin hrob. „Ľúbim ťa." So slzami v očiach sa otočila a rozbehla sa preč. Zase to na ňu doľahlo.

Domov prišla až o dvadsať minút. Išla pomaly. Utrieďovala si myšlienky a snažila sa upokojiť pretože sa jej z očí stále predierali slzy. Nechcela, aby ju ocko takto zase videl. Nechcela aby si myslel, že je smutná aj keď bola. Pred dverami sa nadýchla a otvorila ich. Topánky odkopla ku skrinke a čiernu mikinu si zavesila na vešiak. V dome panovalo ticho ako vždy. Hope vybehla po schodoch a všimla si, že v otcovej pracovni sa svieti. Pootvorila dvere a videla ho ako sedí za stolom, no nepracoval.v ruke zvieral pohár s alkohol.

„Vieš, že by si nemal piť." Jej hlas bol tichý, no Harry sa napriek tomu otočil.

„Viem, nepil som." Povedal pokojným hlasom, no stále zvieral v ruke pohár pravdepodobne s whisky.

„Vzal si si svoje lieky?" opýtala sa ho. „Nechcem, aby sa zase niečo stalo." Podišla k nemu a objala ho. Mala tú potrebu. Chcela ho objať a pobozkať na líce.

„Áno som v poriadku srdiečko." Usmial sa na ňu. „Ale mala by si si ísť ľahnúť, zajtra máš školu." Povedal starostlivo a Hope prikývla. Vedela, že mu nemôže odporovať. Je to predsa jej otec a je jediný koho má. Poslednýkrát mu venovala pohľad a opustila jeho pracovňu.

Harry sa znovu pozrel na pohár v jeho ruke. Už hodinu tu sedí a pozerá na neho. Klamal. Lieky si nezobral. A načo? Aj tak mu nepomôžu. Nachádza sa na hranici medzi smrťou a životom. Akoby mu nejaké hlúpe lieky mohli pomôcť. Zo začiatku ich bral kvôli Hope, ale teraz cíti, že to už nemá zmysel. Rakovina preberá kontrolu nad celým jeho telom.

****
Bože ja fakt nemôžem uveriť že je koniec 😭😭😭 tento príbeh som mala vážne rada A bude mi chýbať :( tak čo hovoríte na koniec?  Čakali ste toto alebo úplne niečo iné? Popravde 40 ročný Harry môže byť sexi hmm,hore máte aj fotku Hope ak by ste boli zvedaví 😊 A na poslednej časti je iba jeden komentár A mňa to mrzí 😯 keďže toto je už vážne posledná časť chcela by som aby ste mi všetci napísali komentár ohľadom celého príbehu či sa vám páčil A tak to je moje posledné želanie ☺ tak budem dúfať že sa vám teda páčil a ak by ste odomna ešte chceli niečo čítať mám ďalšie príbehy A určite aj niečo začnem písať tak budem rada ak si prečítate 😇 A ďakujem vám babám ktoré ste tu ostali aj napriek tomu že som skoro dva roky nepridavala strašne si to vážim 😏😏😏 budete mi chýbať 😶 with love ja Tori🤗❤💗