★Unikát★

★1. kapitola★

Ahojte všetky odvážne čitateľky, ktoré ste sa rozhli skúsiť čítať moju novú story ★Unikát★
Dúfam, že sa vám zapáči a budete nadšené a spokojné :) Vopred vám ďakujem za to, že tejto novej story dáte šancu :)
Samozrejme, že akýkoľvek koment či vote ma nesmierne poteší ;)
Prajem príjemné čítanie♥
Nika2Smile ♥♥♥♥

Pred rokom
„

Ahoj.” Pozrel sa na mňa úplne vážne a mňa to zožieralo.

„Ahoj.” Povedala som a ani sa na neho nepozrela. Nemala som odvahu. Raz som sa zadívala do jeho jasnomodrých očí a nedokázala som odtrhnúť od nich pohľad. Niečo ma na nich zaujalo a priťahovalo. On si to všimol a usmial sa. Spanikárila som a buchla si hlavu o blbú policu, na ktorej boli fľaše vôd. Takmer som zomrela od hanby.

Podal mi kreditku a ja som ju vzala.

„Dve hodiny ako vždy?” Spýtala som sa neisto a naďalej sa dívala na obrazovku počítača.

„Dnes len hodina.”

Pozrela som sa na neho s prekvapením. Chodil tu už presne štyri mesiace a zatiaľ vždy plával dve hodiny.

„Konečne sme nadviazali očný kontakt.” Hovoril s úsmevom a ja som sa určite začervenala. Cítila som to.

„Tak poď Mason inak nestihneme ani tú pizzu s babami.” Drgli do neho chalani a on sa na nich pozrel.

„Určite sa nebudem napchávať blbou pizzou.” Povedal rázne a znova mi venoval pohľad.

On opovrhoval pizzou? Určite to nebol človek, ale dajaký barbar.
Rasistický barbar, ktorý opovrhoval pizzou.

Otvorili sa dvere a dnu vošiel poslíček s chrumkavou syrovou pizzou. Áno, umierala som od hladu.

„Bude to presne jedenásť dolárov.” Povedal a podával mi ju.

„Ja som si predsa žiadnu pizzu neobjednala.” Cítila som sa trápne. Prečo som klamala? Bola to len pizza a nie chrobáky.

„Objednali ste si extra syrovú pizzu z našej pizzerérie asi pred pätnástimi minútami.” Ubezpečoval ma a ja som spanikárila.

„Už si spomínam. Objednala si ju kolegyňa. Teraz tu nie je. Musela si niekam odskočiť.” Zaplatila som a pozrela sa na nich.

Si blbááá. Naozaj blbá. Hovorilo moje podvedomie.

Teraz si bude o mne myslieť, že som cvok. Určite som urobila skvelý dojem.

„Takže pizza.” Okomentoval to.

„Áno pizza. Extra syrová za jedenásť dolárov.” Zopakovala som ako idiot.

Napokon som sa zohla a vzala presne štyri uteráky. Podala som mu ich a on si ich vzal.

„Máte presne päťdesiatsedem minút bazén len pre seba.” Povedala som a dúfala, že odíde.

„Vďaka.” Povedal a usmial sa na mňa.

Konečne sa mi otočili chrbtom a odkráčali preč. Vydýchla som si a sadla na stoličku, lenže keď som si všimla osobu, ktorá práve prišla, musela som sa postaviť. Bol to kus vyšší chalan odo mňa. Mal hnedé vlasy, ktoré mu ako inak stáli na všetky svetové strany. Pozrel sa na mňa so svojimi hnedými očami a zamával mi.

„Justin, prišiel si pozrieť svoju milovanú sestričku?” Hovorila som ironicky a uškrnula sa.

„Veď už končíš, či nie?” Rukou si prehrabol vlasy.

„Končím až o hodinu.”

„Bože, ja som ale tupec. Pomýlil som sa.” Hovoril neveriacky.

Zasmiala som sa a on tiež. Toto robil vždy. Bola to jeho finta, na ktorú som nemohla povedať nie.

„Prosím. Poslednýkrát. Prosím.”

Bol to skvelý pocit, keď ma o niečo prosil. Bol to pocit na nezaplatenie.

„To si hovoril aj minule.”

„Tak dobre. Nechcel som to povedať.. Umyjem za teba riad.”

„Keď na tom trváš.” Spokojne som sa usmiala a vzala si kľúče.

Priamo do miestnosti, kde bola posilovňa, sa dalo vojsť len pomocou zázračnej karty alebo pomocou kľúču, ktorý som mala ja ako brigádnička. Potočila som kľúčikom a vošli sme dnu. Bola to obrovská miestnosť, na ktorej sa nachádzali činky, bežiace páse, bicykle, rebríky, žinienky a kadejaké prístroje, ktoré slúžili na posilovanie. V druhej miestnosti bola jóga a v zadnej bola plaváreň. Táto posilovňa patrila medzi jednu z najlepších.

„Máš trištvrť hodinu inak idem bez teba.” Zasmial sa a ja som sa vrátila na svoje čestné miesto.

Vzala som si učebnicu a začala sa učiť. Síce bol piatok, ale vždy som si úlohy robila vopred. Potom som mala viac času na nič nerobenie.

Asi o trištvrť hodinu som išla po Justina. Vyzeral zničene a bol celý spotený. Usmieval sa na mňa a približoval sa ku mne.

„Neopováž sa ma dotknúť. Si celý spotený ako prasa.”

Objal ma a postrapatil mi vlasy.

„Čakám ťa v aute. Máš presne päť minút inak idem bez teba.” Hovoril spokojne a ja som sa odhlasovala a brala si veci.

Konečne dnu vošla Sophia. Moja kolegyňa alias najlepšia kamoška. Boli sme spolužiačky. Ona jediná ma poznala najlepšie a vedela kto vlastne som.

„Meškám ja viem. Už sa to nestane.” Usmiala sa na mňa a ja som mohla pokojne odísť.

Zvykla som tam ešte kus ostávať a zhovárať sa s ňou, ale Justin by naozaj odišiel bezo mňa.

Nastúpila som do auta. Bol to starý kadilak z osemdesiateho deviateho. Justin naň balil množstvo báb. Zrejme fičali na históríi.

„Nechceš si kúpiť iné auto?” Na túto tému bol citlivý, ale raz to muselo prísť. Ja som bola pripravená len neviem či aj on.

„Kedy si kúpiš vlastné auto?”

„Keď na zemi nebudú žiadne iné autá ani iné dopravné prostriedky a budem odkázaná sama na seba. Bože, asi nikdy.”

„Asi by sme mali zmeniť tému.” Povedal napokon.

„Ideš dnes von?”

„Neviem.”

„Och, úžasná konverzácia.” Povedala som a tým ukončila rozhovor o ničom.

Zabočili sme na príjazdovú cestu, kde bol náš zámok, naša pevnosť. Fajn, možno to nebol zámok, ale bol to náš dom. Dom, v ktorom som prežila život. Bol to však super život. Život, ktorý som mala rada...