rok v znamení jupitera

KAPITOLA DRUHÁ II Bar na rohu Štrnástej

Nakoniec našla to, čo chcela. Malý bar na rohu ulice, ktorá nebola ani príliš plná, ani nebezpečne prázdna. Veľké okná ponúkali výhľad na opustenú miestnosť plnú stoličiek a stolov. Nikto vo vnútri nebol, no dvere boli odomknuté a tak vstúpila dnu. Vnútro ponúkalo jemný chládok oproti rozpálenej septembrovej ulici. Drevená podlaha sa jemne leskla a na stene boli povešané staré fotky mesta a jeho stavieb. Bar uprostred miestnosti zíval prázdnotou, len malý strieborný zvonček na kraji linky ponúkal možnosť, a tak Mel opatrne zazvonila.

Prvých pár sekúnd sa nič nedialo a tak skontrolovala čas, až potom sa ozval chlapčenský hlas kdesi za stenou s fľašami plnými alkoholu. Pri bar, kde stála Mel, sa pomaly dovliekol chalan asi v jej veku, nebolo mu vidno do tváre, pretože bol hlboko začítaný no novín, čo držal v ruke a ich zákazníka si vôbec nevšímal. Niečo si zabrblal po pod nos a povedal:

„Ešte máme zatvorené, nevideli ste ceduľu s otváracími hodinami?"

„Uhm...prepáčte, ale mali ste otvorené," jej hlas sa v prázdnom podniku ozýval a tak upútal jeho pozornosť. Zdvihol pohľad od novín a venoval jej falošný úsmev.

„Čo si praješ?" spýtal sa.

„No, uhm," znervóznela. Už si nebola taká istá, či sa jej toto miesto páči, no chcela to aspoň skúsiť. Nadýchla sa, aby nabrala trocha istoty a sebavedomia a spustila: „chcela som sa spýtať, či nemáte voľné miesto. Hľadám si prácu a hneď sa mi to tu zapáčilo, a keďže ste mali otvorené, vošla som dnu."

„Uhm, fajn," vypľul zo seba chalan a kývol k stoličkám, „sadni si, za chvíľu príde tatko a ten to s tebou vyrieši."

Melvis si neisto sadla za jeden zo stolov a zložila si veci.

„Dáš si niečo na pitie?" ešte posledný raz sa ozvalo spoza baru.

Mel len kývla hlavou. Nechcela míňať peniaze na nič zbytočné, keďže sa potrebovala ešte dostať domov. A tak tam len v tichu sedela a prezerala si čiernobiele fotografie okolo seba. Keď chalan znova zašiel do zadnej miestnosti, odvážila sa vstať a niektoré si prezrieť aj z blízka. Lenže prešla pol hodina, hodina a ona stále sedela bez odpovede za stolíkom a regulárne kontrolovala čas na svojom zápästí. Už ju bolel zadok a chytal smäd, no odmietla neznámeho znova zavolať a objednať si. Rozmýšľala, že odíde, no do miestnosti sa vrútil široký muž, ktorý ju vytrhol z jej úvah. Ako víchor prešiel okolo nej bez povšimnutia a zamieril k dverám, kde predtým zmizol jeho syn. Skôr ako však otvoril, zastavil a prekvapene sa otočil k dievčaťu za stolom. Skôr však, ako sa stihol spýtať, zozadu sa znova ozvalo kričanie.

Znova dobehol chalan, ktorého však Melvis mala už plný žalúdok. Tentokrát sa na ňu ani nepozrel. Len kývol k nej hlavou a niečo šepol svojmu otcovi. Ten sa k nej najprv len otočil tvár, o pár sekúnd neskôr už sedel na stoličke oproti.

„Ako sa voláš, mladá?" jeho róbusný hlas sa odrážal od stien všade okolo nej.

„Melvis," riekla ticho.

„Melvis," prehodil si jej meno v ústach a oprel sa o lakte, aby bol k nej bližšie, „Isaac mi povedal, že tu chceš pracovať. Je to pravda?"

Mel len prikývla.

„Už si niekde predtým robila?"

„Nie, tento rok som skončila školu."

„Aha. A si schopná chodiť do roboty večer na čas?"

Znova len prikývla.

„Ako dlho si už hľadáš prácu?"

„Dnes je to prvý deň," odklonila pohľad od jeho prísnych očí a zadívala sa mu bližšie na oblečenie. Na svoj vek - mohol mať tak štyridsať - bol oblečený celkom ležérne. Okolo sivého svetra mal uviazanú čiernu zásteru a matne sa jej zazdalo, že keď prichádzal, mal čierne tepláky.

„No tak slečna, máš šťastie, že sa ťa nič iné nepýtam. Je zázrak, že si si v prvý deň našla robotu. Nastupuješ v piatok večer," vyceril žlté zuby a podal jej ruku. Keď odchádzala z baru, ešte raz ju pozdravil a jeho syn, Isaac, sa na ňu usmial, tento raz úprimne.

Bolo pol piatej, keď sa vracala domov okolo obchodu s oblečením, elektronikou a šperkmi, už si nevšímala ľudí valiacich sa oproti nej. Bola nadšená, prekvapená a trochu vystrašená zároveň. Všetky svoje zvyšné mince minula na cestu späť domov, kde sa zabuchla v izbe a nahlas si pustila jeden zo svojich playlistov.

Keď sa jej otec vrátil domov, nebol nadšený.

„To miesto už dali niekomu inému," povedal skleslo. A tak mu Mel povedala, že ona si našla prácu v bare a že v piatok nastupuje.

„To je krása, kära, že si si našla prácu hneď. To je zázrak."

„Niečo podobné som už dnes počula, pappa."