Šanca? Asi ťažko..

Kapitola 17

*prepáčte mi, mala som pokazený počítač nedalo sa mi napísať novú kapitolu*

Ráno. Začína mi úžasné ráno. Prečo? Pretože mám ešte stále úsmev na tvári z toho, čo sa stalo včera. Bozkávala si sa s JC-m. Len ty a on. Stále si to odohrávam v mysli a vždy sa nad tým usmievam. Je to šialené. Ale celý deň na to nemôžem myslieť a ležať len v posteli. Dnes dúfam, že uvidím JC-ho v škole. Neviem či sa mám tešiť alebo to nechať len tak. Ja som čudná ale nechcem byť zase naivná.

Vstala som z postele a namerila si to do kúpeľne. Ranná hygiena ako vždy. Pozerám sa do zrkadla a umývam si zuby. Začnem sa usmievať a odohrávať si to čo sa stalo. Zrazu ma niečo vyruší od rozmýšľania a je to pasta, ktorá mi teče po brade a kvapká do umývadla. Skvelé zas sa môžem umývať. Melissa sústreď sa už konečne! Už sa hnevám na seba. Neni som normálna. Ale začínam byť hladná, ešte sa oblečiem a namierim si to rovno do kuchyne.

Čo mám dobré na raňajky? Hm mám volské oko a toast s kečupom. To sú chute teda, taký mix mojich chutí.

,,Bré ránko prajem." Poviem sladko mamči ako si sadám za náš barový stôl.

,, Ale, ale niekto sa nám tu dobre vyspal?" Poviem mi a šibalsky sa na mňa usmeje.

,, No, dajme tomu." S úsmevom ukončím našu debatu. Zatiaľ nemusí nič vedieť.

,, Ale včera si sa podobne usmievala." Hovorí mi.

,,Možno." Odpoviem jej ticho a jednoducho. Raňajky som rýchlo dojedla, takže ma tu nič nedrží a môžem ísť do školy.

Obujem sa zoberem si tašku a pozdravím mamču. Zamierim si to rovno na zastávku. Rozmýšľala som či, JC nepôjde okolo ale ešte som ho zatiaľ nevidela.Možno ho uvidím v škole. Pousmejem sa nad touto predstavou.

Bus prišiel na zastávku. Nastúpila som a usadila sa pri okne, tak ako to rada robievam. Hlavou mi výrylo veľa myšlienok. No moju pozornosť vyrušil vybrujúci mobil v mojich rukách. Správa od Haven.

* Čakám ťa na našom mieste ako vždy ;-) *

* Ok o pár minutiek som tam, idem busom :-) *

Vždy sa s Haven stretáváme na našom mieste. Včera mi hovorila, že jej to musím ešte raz všetko pekne povedať. Asi som ju veľmi tým zaujala.

,, Ahoj." Pekne ju pozdravím.

,, No počúvam, ako to teda ešte raz bolo?" Hneď na mňa nečakane vyhŕkne.

,, Pekne pomaly moja, ahoj mi akože nepovieš?"

,, Čau, ok a teraz k téme počúvam." Moje nervy. Haven, keď začne to pri nej nejde ani skončiť.

Celé som jej to znovu vysvetlila, ako to začalo a čo sa potom dialo. Samozrejme mi každú voľnú prestávku v škole nedala pokoj.

,, Ha ja som vedela, že ti to cez hodinu písal JC." Má pravdu nepovedala som jej o koho sa jedná, pretože som vedela, že aj tak na to príde sama.

,, Presne, tak si všímavá."

,, Skôr pozorná. Všade mám oči."

,,Alebo sa skôr pozeráš tam kde nemáš, však?" Potvora moja malá.

,,Takže bolo skvelo?"

,, Najlepšie, čo ti mám na to povedať." Šťastne som sa na ňu usmievala.

,,Už si ho dnes videla."

,,Nie nevidela a je vôbec v škole?." Teraz som sa zbadala. To asi preto, že som sa celý deň venovala Haven.

,,Videla som ho a bol fakt šťastný." Zaujímavé. Prečo asi? Zasmiala som sa nad touto myšlienkou.

,, Ako vidím, aj ty si šťastná." Poznamenala Haven.

,,Nie, len usmievavá." Zaškerila som sa na ňu.

,,Podnikneme dnes niečo?" Spýtala sa Haven.

,,Mohli by sme ísť do parku na zmrzku?" Spomienky na park sa mi okamžite vybavili a ja som zrazu prestala vnímať. Ako sa asi má Sydney? A čo ten chlapec, o kterého sa stará? Zosmutnela som.

,, Héj Melissa, vnímáš ma?"

,,Prepáč, niečo mi prebehlo mysľou."

,, No prebehnúť to nemolo, pretože už asi 5 minút môjho kecania ma nevnímáš."

,,Ok prepáč, tak ideme už? Posledná hodina nám odpadla, takže?"

,, Takže poďme. Na čo ešte čakáme? Iba na to, kedy ma začneš vnímať, čo?"

,,Jejda nie, poď potvora moja." Potiahla som ju za ruku, aby sa postavila z múriku, na ktorom sme sedeli pred školou a prehodila som si ju okolo jej ramien. Začali sme si pospevovať rôzne pesničky, ktoré nám napadli. Hlavne od našej obľúbenej skupiny. Cesta do parku nám, tak ubehla rýchlo a keď sme sa ocitli na začiatku parku, rozmýšľali sme, či pôjdeme hneď na zmrzku alebo až potom. Nakoniec sme sa išli prejsť k riečke, vedľa ktorej bola cestička a my sme si to mohli užiť. Pozerali sme sa na zapadajúce slnko. Ja, ako vždy som si to všetko fotila. Haven sa na mne smiala a drgala ma do ruky, aby som to mala rozmazané. Musím povedať, že párkrát sa jej to podarilo a mňa tým vedela dobře nahnevať. Potom som ju začala štekliť a tak mi dala pokoj.

My sme taká, dobrá dvojka čo si rozumie. Od základnej sme sa začali spolu baviť a tak sme zistili, že máme toho veľa společného. Je to môj pokladík. Moja náhradná sestra. Keď ste jedináčik v rozvedenej rodine a máte dobrého priateľa, ktorý si Vás vypočuje a je s vami, tak máte všetko. A ja to viem a veľmi si to cením. Pravého priateľa je totiž tažké nájsť.

***

,,Akú si dáš zmrzku?" Pýta sa ma Haven, keď prídeme k stánku so zmrzlinou. Dobrú prechádzku môžme takto pekne zakončiť.

,,Dám si jednu mojitu." Túto chuť som už raz mala, tak ju ochutnám znovu. Kedy sa mi v budúcnosti naskytne ešte tejto príležitosti?

,,Aj ja si ju dám, ochutám tiež." Povie a usmeje sa na mňa. Zaplatíme každá za seba a zamierime si to na opačnú stranu parku.

,, Tá mojito je fakt dobrá." Povie Haven a pokračuje v jedení zmrzky.

,, Ja som to vedela a preto som si ju dala." Poviem a smejem sa na tom, ako si vychutnáva zmrzku.

,, Áno, mami?" Povie Haven, keď zdvihne telefón rýchlosťou blesku.

,,Som v parku s Melissou. Kde? Kde si? Dobre o 2 minúty som tam, čakaj ma. Pa zatiaľ."

,, Mamina je v obchode, ktorý je oproti parku. Pôjdem tam za ňou ak ti to nevadí." Povie mi, keď dotelefonuje.

,,Jasné v pohode, aj ja pôjdem už domov."

,, Tak sa maj pekne a večer si píšeme."

,,Ok utekaj už, papa." Povieme si na rozlúčku a zakývame si. Ja pokračujem v ceste domov, aj keď si to skrátim cez park. Mierim tou cestou, kde som naposledy sedela so Sydneym. Na lavičke vidím toho chlapca, o kterého sa stará. Derek sa volá.

,, Ahoj, je ti niečo?" Spýtam sa slušne, pretože tam sedí tak skleslo a tvár ma zaborenú do dlaní.

,,Ahoj, nie to je v pohode len strýko je v nemocnici, takže.." Povedal so zaslzenými očami.

,, Tak počkať, Sydney je v nemocnici?" Nenechala som ho ani dohovoriť. Presne v túto chvíľu som si začala nadávať, prečo som nechodila do parku za Sydneym častejšie, keď som vedela ako sa cíti.

Ľudkovia moji zlatí, ako som písala na začiatku mala som pokazený notebook a nedalo sa mi písať, prepáčte mi. Momentálne som u sestry v Čechách, takže tu môžem aspoň písať. Užite si čítanie. Váš mimonik :*