Šanca? Asi ťažko..

Kapitola 16

,, Som veľmi rád, že si prišla." Povedal mi ako som bola pár metrov od neho.

,, Hmm." Nevedela som čo povedať. Nevedela som, čo mám od neho čakať a ani som nevedela, čo sa bude diať. Trošku zmätok.

Ako sme vstúpili do parku, namierili sme si to k jazierku. Neviem prečo tam chcel ísť, naposledy to nedopadlo najlepšie.

,, Tak, aký si mala deň?" Prerušil ticho medzi nami. Začína to zaujímavo.

,, Celkom dobrý, ubehol mi rýchlo." Povedala som a zadívala sa do jeho hnedých očí. On sa stále usmieval. Pomaly sme kráčali k jazierku.

,, A čo ty?" Spýtala som sa aj ja, aby si nemyslel, že mám k nemu nechuť od toho čo sa naposledy stalo.

,, Dalo sa to." Odpovedal veľmi jednoducho.

Prišli sme k jazierku, kde sme sa opreli o zábradlie. Bolo to, také krásne? Nie, to sa nedalo, tak nazvať. Bolo to len príjemné a skôr som sa cítila, tak oddychovo, akoby sa na malú chvíľu zastavil čas. Milujem prírodu. Ako som sa zadívala na hladinu jazierka, zamyslela som sa či aj môj otec, takto trávil čas so mnou, keď som bola ešte malá. Alebo nemal vôbec na mňa čas? Vyrušila ma JC-ho otázka.

,, Nad čím premýšľaš??"

,, Ja len, tak aká je tá príroda krásna." Klamala som mu. Nemala som chuť sa baviť o čom som skutočne rozmýšľala.

,, Ahá. No aspoň ty si vieš uvoľniť trochu myseľ." Čo tým chce povedať?

,, Ako to myslíš?" Musela som sa ho opýtať.

,,To je jedno." Povedal a mávol rukou. Úsmev mu z tváre zmizol a na chvíľu sa zamračil.

,, Ako chceš." Nechala som to na neho. Zase medzi nami zavládlo ticho. JC si povzdychol.

,, Si zvláštna." Povedal mi.

,, Prečo?" Nahodila som prekvapený výraz.

,, Nie si ten typ namyslených dievčat a ktoré sa zaujímajú len o seba." No dobre ideš na to. Asi ti zatlieskam. Zasmiala som sa pre seba a stiahla pery do úzkej línie.

,, Aha a to je zvláštne, áno?"

,, Nie je to milé, že sa ešte niekto taký nájde."

,, Páči sa mi to na tebe." No ale mne sa to nepáči, pretože vôbec tomu nechápem.
Povzdychla som si a rukou si prešla po čele.

,, Dobre uznávam, že ťa ešte nepoznám ale chcel by som ťa spoznať." Tak toto upútalo moju pozornosť a pomaly som otočila hlavu jeho smerom.

Naše oči sa stretli. Začal sa pomaly ku mne približovať. Ruku položil na môj pás a pomaly si ma pritiahol k sebe. Už sa neopieral o zábradlie, ale postavil sa presne oproti mne. Druhú ruku tiež položil na môj pás. Naše tváre boli dosť blízko. Vtedy mi hlavou prešlo asi milión otázok. Neviem prečo, ale vypustila som ich z mysle. Zatvorila som oči a moje pery sa jemne dotli tých jeho. Boli mäkké a sladké. Naše pery sa začali pomaly hýbať. Myslela som, že to bude ako vo filmoch, že mi jazykom až mandle skontroluje. Ale presne, tak to nebolo. Bola tu skôr vášeň a cit. Takýto pocit som ešte nezažila so žiadnym chalanom. Aj keď mala som rôzne typy chalanov. Necítila som to čo s JC-m teraz.

Odtiahla som sa od neho a oprela som sa svojím čelom o to jeho.

,, Nemali by sme." Povedala som a zahľadela som sa mu do očí. Zamračil sa a nechápavo na mňa hľadel.

,, Prečo? Čo sa deje?"

,, Veď chodíš s Laurou. Nechcem Vám zničiť vzťah." Myslela som to úprimne, aj keď nechcela som aby táto chvíľa skončila.

,, Aj o tom som chcel s Tebou hovoriť. Rozišli sme sa." Čože?

,, Dúfam, že v tom nemám nejakú hlavnú úlohu." Zasmiala som sa, ale nechcela som sa cítiť voči tomu vinne.

,, A vieš, že aj máš." Usmial sa a ja som sa len nechápavo na neho dívala a dožadovala si vysvetlenie.

,, Pretože, Ty si moja hlavná úloha." Zasmiali sme sa obaja . Takže Laura o tom nevie? Alebo som ja už moc zmätená a neviem čo si mám myslieť. Raz sa ho to musím spýtať.

,, Mali by sme pomaly ísť, bude mi mama volať. Mám ísť pre ňu do práce." Vytiahol si mobil z vrecka a pozrel sa na obrazovku.

,, Jasné, tak poďme." Povedala som pokojne.

Opustili sme jazierko a vychádzali z parku. Takže ako bola aj nepríjemná situáciu tu v parku, tak je tu už aj príjemná. JC mal ruku vedľa tela a lákalo ma to chytiť ho za ruku a spolu ísť. No nevedela som, čo mám čakať, tak som si ruky zastrčila do riflí. Nechcem ísť na to hneď, tak zhurta. Ako sa hovorí : trpezlivosť ruže prináša. Aspoň uvidím či to, tak naozaj bude.

Už sme vychádzali z parku a ja som rozmýšľala, či zavolám mamči a poviem jej, že som už na ceste domov. Aby sa o mňa nebála. JC mal auto pri škole, tak sme išli tadiaľ. Cestou som predsa len zavolala mamči, že sa nemusí o mňa báť. Telefonovala som celú cestu od parku až ku škole. Však ženy, tým to vždy dlho trvá. No mamina ma zasypávala veľa otázkami, na ktoré som iba odpovedala tipu : áno, ehm, ok a dobre. Vlastne som ju ani moc nepočúvala, keď mám pravdu povedať.

,, Ak chceš hodím ťa domov." Milo sa ma spýtal.

,,Nechcem ťa zdržovať, ja pôjdem pešo." Nechcem, aby mal pocit, že ho budem využívať alebo čo. Nie som taký príživník a cestou domov si môžem upratať myšlienky v hlave.

,, Mám to cestou, prosím dovoľ mi ťa zobrať." Znie to lákavo. Zasmiala som, pretože mi to prišlo zároveň aj komické.

,, Tak dobre pôjdem, keď ti to urobí radosť."

,, Ani nevieš akú." Usmial sa a žmurkol na mňa. Nasadli sme do auta a JC mohol vyraziť smerom domov. Je zlatý, že ma zobral, cením si to od neho. To nie je len, tak.

Cestu som sledovala spoza okna a plánovala ako toto všetko poviem Haven. Cítila som v brušku motýlikov, asi to robila JC- ho prítomnosť, ale bolo to príjemné. Už som videla svoj dom. Pozrela som sa na JC-ho, bol pokojný a stále usmievavý. Ako to ten chalan robí?

Auto zastavilo a ja som začala otvárať dvere, aby som mohla vystúpiť, keď som zrazu pocítila jemný dotyk na mojej ľavej ruke.

,, Ďakujem ti, že si so mnou išla." Pozrela som sa na JC-ho. Usmiala som sa. No na moje prekvapenie odtiahol ruku a položil si ju na volant a díval sa pred seba.

,, Nie je zač, tak ahoj." Povedala som pomaly a vystúpila z auta. Dvere som zabuchla a začala som kráčať k domu. Zazvonila som a už o pár sekúnd mi otvorila mamča.

,, No ahoj krásavica, že si sa aj uráčila prísť domov." Milujem tie jej oslovenia.

,, Aj ja ťa rada vidím mami." Dala som jej pusu na líce a pretlačila sa cez dvere a ňu do chodby. Vyzula som si topánky a namierila som si to rovno do kúpeľne. Umyla som si ruky ako to vždy robím a pozrela sa do zrkadla. Mala som jemnú červeň na lícach.

Zobrala som si telefón a rozbehla sa do svojej izby. Musím to všetko povedať Haven.

Najprv jej vždy napíšem SMS-ku či je doma a či je sama. Tak som jej skúsila zavolať. Zdvihla to. Vyše hodiny sme sa rozprávali, vždy si máme čo povedať ale netrvá to až, tak dlho. No teraz som hovorila väčšinou iba ja. Bola pomaly viac prekvapená ako ja.

Ako som skončila rozhovor s Haven išla som si dať na večeru kakauko. Keď som ho vypila z izby som si zobrala pyžamo a dala si sprchu. Nevedela som na nič iné myslieť len na to, čo sa dnes odohralo. Umyla som si zuby a namierila si to do postele. S úsmevom na tvári som mohla pokojne zaspať.

Čitatelia moji zlatí, ja sa ospravedlňujem za takú dlhú dobu čakania. Nejak som sa nevedela k tomu dokopať. Až kým mi spolužiačka nepílila uši, aby som už konečne napísala ďalšiu kapku, tak je to tu. Dúfam, že sa Vám to páčilo :) . Váš mimonik <3