Šanca? Asi ťažko..

Kapitola 8

Pomaly som otvorila rozospaté oči a zistila, že je ráno. Zobudila som sa na príjemnú vôňu,ktorú som zacítila. Je to niečo sladké. Zistila som, že som ešte stále na gauči prikrytá dekou a oblečená ešte zo včerajška. Mama ma večer zakryla. Vždy ma kontroluje či som zakrytá. Je moc starostlivá. Ani sa jej nečudujem, keď sme iba my dve.  Som jedináčik, ale nie taký rozmaznaný ako väčšina detí. Vychovali ma v skromných podmienkach. A za to som vďačná. 

Keď som napokon vstala z gauča, hneď som si to zamierila do kuchyne. Na našom barovom stole bolo kakao a vafle. Tak tie mi chýbali. Mama bola otočená k šporáku, takže si ma nevšimla ako sa k nej zakrádam a objímam ju zo zadu. Nadskočila a slabo zvýskla , ale hneď sa otočila a naraz sme sa začali smiať. Som potvora ja viem. 

,, Moje srdiečko mi veľmi chýbalo." Povedala sladko a  bozkala ma do vlasov.

,, Aj ty si mi chýbala." Odpovedala som a objala ju. 

,, Dúfam,že máš fotky, tak ako si mi sľúbila," prikývla som na znak súhlasu, ,,už sa na ne teším. Dnes nejdem do práce, tak si môžeme urobiť spoločnú, večernú sobotu." Dopovedala a ešte raz ma silno objala. 

,, Dobre, budem rada mami."  povedala som a usmiala sa na ňu. 

,, Poď si dať vafle, kým ich máš teplé."  

,,A ty si dáš so mnou?" pýtala som sa s úškrnom. 

,, A vieš, že som tiež dlho nemala dám si s Tebou." povedala napokon a prisadla si ku mne. 
                                                       

Keď bola už posledná vafla, tak sme sa pretekali, že kto ju dostane. Samozrejme som vyhrala ale podelila som sa. Milujem takéto zážitky s ňou. Od kedy nás opustil otec, mala so mnou ťažké obdobie. Často bola dlho do noci v práci, aby sme ako tak vyžili.  Mňa mala na starosti pestúnka, čiže som nemohla byť s mamou. Bolo hrozné počuť, ako mama plače lebo sa bála, že sa o mňa dostatočne nepostará a zoberú ma do domova. Ale to bolo pred 10 rokmi. Teraz to je iné a lepšie. Keďže už mám 18 a mám brigádu. Mám ju blízko domu, takže v noci sa nemusím báť ísť sama domov. Pracujem v jednej malej reštaurácií. Takže nemám toho, až tak strašne veľa. Vybavila mi ju mamina u jej známej. A povedali mi, že ma po škole radi privítajú aj na stálo. Mňa to moc potešilo. Po škole môžem hneď nastúpiť. A nemusím zháňať ďalšiu prácu.

****** 

Zobrala som si kufor a odniesla ho do izby. Mala som v pláne si vybaliť veci a trošku si aj poupratovať izbu. Ako som prišla do izby a položila kufor na zem, tak mi zapípal messenger. Pozrela som kto mi môže písať. Keď som si prečítala meno, sadla som si na posteľ a pozerala na správu. 

Správa od JC-ho. 

*(texting)* 

*Ahoj čo plánuješ na zajtra?*

*Ešte neviem, prečo?* fakt som nevedela. Aj keď mala som v pláne sa aspoň trochu učiť. A keby bolo treba, tak pomôcť aj mame.

*Ja len či by si sa so mnou išla prejsť do parku s mojou malou sestrou* Trošku som váhala, ale nakoniec, veď prečo nie?

*Dobre, rada pôjdem* napísala som a čakala na odpoveď. 

*Tak zajtra o 14-stej v parku pri jazierku?* 

*Môže byť* odpisovala som s úsmevom na tvári. 

*Dohodnuté, tak ja už musím. Ahoj* 

*Ahoj* odpísala som mu a hodila sa na posteľ. A začala sa smiať ako šialená.  

Moji drahí čitatelia dúfam,že sa vám moje kapitoly páčia. Ak áno dajte *Votes* a keď nie, tak komentujte čo môžem ešte zmeniť. Budem moc vďačná, veď ako som spomínala je to moja prvá stora. ĎAKUJEM 

@ *diankaber* a *natynka* a *SASI.M* - pribudla mi čitateľka s votes, ďakujeeeeeem <3