Šanca? Asi ťažko..

Kapitola 5

Keď Haven dokončila svoje vysvetľovanie o JC-m, tak som sa na ňu dívala s otvorenými ústami. Fakt som si nemyslela, že taký milý chalan, môže mať takú hroznú povesť. Potom som sa Haven pýtala ešte ďalšie otázky. Napríklad odkiaľ to o ňom toľko vie, ako ho tak dobre môže poznať a pod. 

V posteli som o tom veľa uvažovala. Nevedela som čo mám robiť bol to obrovský zmätok pre mňa. Asi bude dobré, keď sa mu budem vyhýbať. Alebo sa o to aspoň pokúsim. S touto myšlienkou som aj zaspala. 

****

Ráno som bola nervózna, pretože nás čakali raňajky. Nevedela som čo sa bude diať a to ma ešte viac desilo. Aj som váhala či vôbec mám ísť, no predsa som išla. Nemôžem sa tu skrývať. A jedlo si z reštaurácie nemôžeme nosiť na izbu. Párkrát som sa nadýchla a spoločne sme s babami vyšli z izby.

Na raňajky sme tam boli ako prvé. Snažila som sa aby sme tam aj prvé boli a čo najskôr sa aj mohli vrátiť späť na izbu. Zatiaľ to išlo dobre. Maturanti prišli ako poslední, ale to už sme my s babami odchádzali z reštaurácie a cestou ich stretli. Raňajky boli typické, francúzske.  

Nikde som nevidela JC-ho. Zdalo sa mi to zvláštne, ale pomyslela som si, že je určite s Laurou. A aj tak bolo. Keď sme kráčali po schodoch do izieb, tak sme ich stretli. ,,Tá ich úžasná skupinka," pomyslela som si. Hádzali na nás nepríjemné pohľady. Ok to je fakt trápne. JC sa na mňa usmial, no keď to Laura uvidela typicky žiarlila a štuchla JC-ho do ramena. Zadržala som smiech, pretože sa zatváril vážne urazene aj s tým jeho Áááuu. Tak toto bolo fakt komické. Čo zažiješ v Paríži v Paríži aj zostane. 

********

Dnes sme mali navštíviť mesto módy a jeho obchody.                                                                                           Nebola som schopná si vyberať či vôbec skúšať oblečenie. Bola som maximálne lenivá. Z toho oblečenia a tej ,, úžasnej" atmosféry sa mi krútila hlava. Už som to nevydržala a radšej vyšla z tých obchodov von na lavičku. Tak som sedela, oddychovala a zároveň aj rozmýšľala. Áno stále dookola o jedinom chalanovi. 

Prisadol si ku mne Peter. Dnes bol normálny. Dúfam,že nebude mať zase uštipačné poznámky. Fakt nemám na neho náladu. 

,, Čo ti je mimonik?" Spýtal sa ma starostlivo. Áno uhádli ste, aj tak ma volá: Mimonik. On má teda nápady na prezývky. Čo už, zvykla som si. 

,, Aaale nič Petrich. Len sa nejako nudím."  A presne, aj tak nudne som mu odpovedala. 

,,Tak poď niečo vymyslieť. Poďme naprííklad niečo vyviesť maturantom. " Povedal šibalsky a s úškrnom na tvári. Mama mia ja sa začínam aj báť. 

,, A čo takého chceš vyviesť prosím ťa? " Pýtala som sa s iróniou v hlase. 

,,Máš magnézium so sebou? Ale ten  šumivý celaskon myslím." Spýtal sa ma. Čo ten má v pláne. 

,, Áno mám a čo chceš robiť?" Pýtala som sa ho zvedavo. 

,,Pamätáš čo sme robili v deviatok ročníku? Rozdrvili sme to na lavici urobili s kartičkou čiaru a ťahali. Však nám kypel nos. Fakt si nepamätáš?" Dopovedal  a vybuchol smiechom.  A ja sním. To boli časy.

,, Áno už si pamätám a  kýchali sme z toho." Hovorila som pomedzi smiech. 

,, Tak daj sem nadrvíme ho dáme do sáčika a predáme maturantom. Budú sa čudovať a tiež kypieť." Povedal. Bol to dobrý nápad a tak sme aj urobili. 

Nadrvili sme ho dali do sáčika a hľadali maturantov. Našli sme ich. Peťo bol veľmi presvedčivý. Mala som problém nevybuchnúť smiechom. Ako sme im to dali, snažili sme sa ich sledovať a čakať na ich prekvapenú reakciu. Išli na lavičku, kde ich učiteľky nevideli a začali robiť čiary. My sme ich pozorovali. Samozrejme, tak aby nás nevideli. Prvý sa začal ťahať. Ako sa nadýchol začal kričať od bolesti a nepríjemného pocitu v nose. My s Peťom sme sa, tak smiali až sme mali kŕče v bruchu. Tak toto bola fakt zábava. Už sme počuli len nadávky maturantov na tých čo im to dali. Čiže na nás. 

**

Odišli sme s Peťom hľadať našu partu. Cestou sme sa ešte smiali a ľudia sa za nami otáčali a hádzali nechápavé pohľady. 

Keď sme prišli k babám, tak sme im to povedali. A reakcia bola podobná ako naša. Zase sme sa začali zvíjať v kŕčoch od smiechu.                                                                                                                                           Netrvalo dlho a prišli aj tí maturanti. S vražednými pohľadmi, ktoré smerovali na nás. Proste sme už nemohli. Cestou do hotela sme zase rozmýšľali čo vyvedieme, ale čakali sme, že dostaneme sladkú pomstu od maturantov. Tak sme sa snažili na ňu pripraviť. To sa zábava asi len začne. 

Celá unavená som padla do postele. Baby urobili to isté. Nemali sme chuť ani hrať karty ani počúvať pesničky jednoducho nič. A tak sme aj zaspali tešiac sa na ďalší deň. 

Ďakujem Vám za trpezlivosť. Prepáčte nedalo sa mi písať kapitolu. Musela som až takto neskoro. Dúfam,že sa Vám táto kapitola páči ak áno dajte mi prosím votes,aby som vedela či má zmysel pokračovať v tejto store. Ďakujem mojim kamarátkam, ktoré sú so mnou a pomáhajú mi : *diankaber* *natynka* a *anastázia* :* ľúbim Vás moc moc <3 . Moje hviezdičky