Šanca? Asi ťažko..

Kapitola 13

Pí-pí-pí, zapípa mi budík na stolíku vedľa mojej postele. Vypnem ho a otvorím oči. Je sedem hodím ráno. A je zase pondelok. Bože prečo sú pondelky, ja ich tak neznášam.
Pomaly vstanem z postele a zamierim do kúpeľne. Umyjem si tvár, zuby očešem si vlasy nakrémujem si ksicht, aby to nevyzeralo, tak strašne ako to vyzeralo a idem sa prezliecť. Oblečiem si rifle, tričko  a navrch si dám jednoduché sako, ktorého rukávy si vždy vyhrniem (obrázok na začiatku) . Zoberiem si tašku, mobil a mierim do kuchyne. 

,, Dobré ránko." Veselo sa pozdraví mama. Niekedy mi príde, že každý deň je pre ňu skvelý. 

,, Hmm dobré." Ale čo sa týka mňa deň, ktorý musím v škole nie je ani trochu skvelý.

,, Aale niekto sa nám tu zle vyspal." Mi hovor. 

,, Nie, len sa mi nechce nikde ísť." Konštatujem ironicky. 

,, Kiež by si nemusela." Zasmeje sa mama. 

,, A musím?" Pýtam sa. 

,, Áno zlatko musíš. Škola je dôležitá súčasť života. Bez školy nemáš prácu, nemáš prácu, nemáš peniaze, nemáš peniaze, nemáš to čo potrebuješ k životu." Jej monológ ma uspáva.

,,Rozumieš čo chcem povedať? Mám ti to zopakovať?" Chcela pokračovať ale.. 

,,Nie len to nie, už stačí chcem sa pokojne naraňajkovať." Stopnem ju kým môžem. Nemám chuť to počúvať hneď ráno a to ešte pri raňajkách. Viem, že má pravdu ale moc mi tým  teraz nepomáha. 

Ako som sa najedla, pozrela som na mobil a mám najvyšší čas už ísť. Autobus mi ide o 10 minút a ja trčím ešte doma. Dnes som ako spomalená. Obujem sa zoberiem si desiatu a vodu. Okey môžem ísť. Nie ja musím ísť, aj keď nechcem. 

*** 

Akurát som prišla na zastávku a už mi išiel autobus. Nastúpila som a sadla som si pri okno. Celú cestu do školy som vnímala veci za oknom. Keď autobus zastal pri škole vystúpila som a začala som hľadať Haven, vždy ma tu čaká. 

Ako vidím, tak tu nie je a je už najvyšší čas ísť do triedy. Dúfam, že mi to vysvetlí.
Zastavím sa pri skrinkách a zoberiem si ešte učebnice na hodinu. Chystám sa na odchod, keď počujem známy hlas, ktorý na mňa zakričí. Keď sa pozriem tým smerom vidím človeka, ktorému som sa chcela asi čo najdlhšiu dobu vyhýbať. Bohužiaľ sa mi to nejako nedarí. Dívam sa znudene tým smerom a sledujem, ako sa tá osobu ku mne približuje.

,, Melissa počkaj, musíme sa porozprávať." Presne túto vetu nemám rada. O čom sa chce rozprávať, keď o mne, aj tak nič nevie. A prečo, že musíme, keď ja nič nemusím!! 

Nemyslela som, že to bude také zlé, ako sa to zdalo. Zistila som, že sa mýlim. 

Som veľmi rada, že mi pribúdajú čitatelia moc ma to teší. ĎAKUJEM VŠETKÝM :) vďaka patrí iba vám :3 <3    moc moc vás mám rada. Ďakujem za votes a komenty. Kľudne mi píšte čo mám zmeniť a rada to urobím :) Cením si každého názor.