Šanca? Asi ťažko..

Kapitola 15

Ďalší deň je predo mnou. Druhý deň v týždni - utorok. Neviem čo mám očakávať. Od koho? alebo od čoho?  Situácia sa mi ani zďaleka nepáčila.  Bola som zmätená. 

,,Melissa poď sa  láskavo naraňajkovať!" Vytrhol ma mamin krik z mojich myšlienok. Zbalila som si ešte potrebné knihy do školy a vybrala sa do kuchyne. 

,, Čo si zaspala? Už dávno by si tu bola." Hneď na mňa spustila. 

,, Hmm." Zmohla som sa a pravdivo prikývla. 

,, Tak na čo čakáš? Veď ich máš pred sebou, dnes si nejaká divná. Čo je zlatko?"  Začala sa ma vypytovať. 

,, Nič. J-ja neviem." Na konci som slová šepla len pre seba. Asi by bolo na dlho jej to vysvetľovať. Ako sa cítim a čo sa okolo mňa deje.  

,, Už musím." Povedala som mamči po 5 minútach pozerania na raňajky. Rýchlo som sa obula vzala si tašku a už aj utekala z domu. 

,, Veď si sa ich ani nedotkla! " Kričala za mnou mamča, keď som už zabuchla dvere. Ani na raňajky, ani na nič nemám náladu. Divné ráno.

Prišla som na autobusovú zástavku a čakala kedy mi príde bus. Vždy som bola na zastávke 5 minút pred odchodom busu. Bola som si, tak istejšia. Prešľapovala som z jednej nohy na druhú a hrýzla si nechty. Pozerala som pred seba a dookola si prehrávala čo sa za posledných 24 hodín udialo. Vtom zrazu pár metrov odo mňa zastavilo auto. Okno sa stiahlo  a z auta sa na mňa díval JC. Zmrzla som na mieste. Len to nie. 

,, Poď, zveziem ťa do školy." Zakričal na mňa a rukou zamával ku mne. Stihla som sa nejako spamätať a  začala som pomaly a váhavo kráčať k jeho autu. Otvorila som dvere spolujazdca a sadla si. 

,, Ďakujem, nemusel si." Štipla som jemne. 

,, Nemusel, ale chcel." Povedal a usmial sa na mňa. Má zlatý úsmev. Hej Mellisa nečum na neho, veď má frajerku! uvedomila som si. Prešla som si rukami tvár a zapozerala sa radšej von oknom na svet okolo mňa. 

,, Si sa nevyspala alebo sa mi to len zdá?" Opýtal sa stále s úsmevom. 

,, Asi sa ti to len zdá." Povedala som otrávene. 

,, Hej ak chceš môžeme sa o tom porozprá.." 

,, O to nejde." Skočila som mu hneď do reči aby som na to nemusela stále myslieť. 

,, Takže zase kamaráti Je to už okey?" Spýtavo sa na mňa pozrel. 

,, Áno." Mávla som nad tým rukou. Nech je spokoný a nech mám pokoj. 

,, A dokážeš mi to?" Čo? Čo tým sleduje? 

,, A ako?" Dúfam, že nevymyslí  nejakú hlúposť. 

,, Pôjdeš sa prejsť so mnou do parku? Ako kamaráti samozrejme." Zdvihol jednu ruku na znak mieru a druhou držal volant. Pretočila som oči a nakoniec povedala : 

,, Dobre teda, ale len na chvíľu." Mám sa na čo ešte tešiť. 

Našťastie sme sa objavili pred školou. Zaparkoval a ja som mohla hneď vystúpiť. Hľadala som Haven, bola na tom mieste ako vždy. Náš múrik. Usmiala som sa na ňu, aj keď ona sa na mňa nechápavo dívala. 

,, Ďakujem za zvezenie." Povedala som JC-mu a chystala sa na odchod. 

,, To je v pohode, ale po škole s Tebou teda počítam." Prešiel mi príjemný mráz po chrbte, keď mi to povedal a žmurkol na mňa. Čo je to so mnou? Som fakt nejaká divná. Priťahuje ma zadaný chlapec k tomu je ešte aj drzý. Mala by som sa mu vyhýbať a nemala by som s ním nikde ísť. Lenže on už bol preč. Tak som sa vybrala k Haven. 

,, Vysvetlíš mi čo to malo znamenať? " Povedala a pozerala na mňa s pootvorenými ústami. Úprimne ani ja sama tomu nerozumiem. 

,, Iba to, že ma zobral do školy." Povedala som jej a začala sa smiať. 

,, Len aby! Pamätaj na to čo som ti povedala." Pohrozila mi. Sklopila som pohľad, pretože ešte pred pár minútami som súhlasila ísť s ním von. 

,, Dobre." Šepla som a zadívala sa na ňu. 

,, Tak už poďme, lebo zmeškáme." 

,, Poďme." Povedala som jej a ruku som si prehodila cez jej rameno. To isté urobila aj ona a spolu sme sa zasmiali. Je úžasná. Cestou sa k nám pripojili Steph a Betty. Tak sme všetky štyri išli chodbou v budove školy. Bolo to milé ale pri tom komické. Veľa ľudí iba pretáčalo očami, iní sa pousmiali a ďalší to ani nevnímali a robili si svoje. Prišli sme do triedy a posadali si na naše miesta. 

Prvá až piata hodina,  prešli pre mňa akosi rýchlo. Asi preto, že som im nevenovala úplnú pozornosť. 
Je šiesta hodina a je geografia. Už posledná a idem s JC-m von. Bola som nervózna. Nevedela som čo mám od neho čakať. Zase hádku?  Ale nie. Túto myšlienku som zahnala preč. Veď sme si povedala, že sme kamaráti, prečo by to opäť kazil? Z mojich myšlienok ma vytrhol vibrujúci mobil na mojej lavici. Ešte, že si toho učiteľka nevšimla. Messenger od JC-ho. Dúfam, že to nechce zrušiť. 

*Počkám ťa na rohu školy. Pôjdeme pešo ak ti to nevadí.* Napísal mi. 

*Dobre môže byť, prídem tam. Jasné, že to nevadí.* Zasmiala som sa nad jeho vetou.

*Ok, tak tam budem.* Dopísal a odhlásil sa. 

,, Ale, ale niekto sa tu rozptyľuje." Šepla Haven a drgla ma do ruky. 

,, Nie len odpisujem." Šepla som jej tiež a položila si mobil na lavicu. 

,, No, tak to musel byť niekto dôležitý, keď kvôli nemu sa ani nesústredíš. " Usmiala som sa a začala sledovať učiteľku. Zvládnem to. Povzdychla som si. 

Ani neviem ako a bol koniec hodiny. Zbalila som si veci, vyložila si stoličku a dala sa na odchod. 

,, No počkaj, ani ahoj mi nemôžeš povedať?" Začula som Havenin hlas za mojim chrbtom. Tak som sa otočila a rozlúčila sa s ňou. 

,, Ahoj." Povedala som jej a poslala vzdušnú pusu. Usmiali sme sa na seba a ja som mohla odísť z triedy. 

Cestou  zo školy som uvidela Lauru. Bavila sa s nejakým chalanom, aj keď pochybujem, že toto bolo bavenie. Asi som sa pomýlila, bolo to balenie. Toto si všimne aj slepý. Ale ja nemám čas to riešiť. Pokrútila som hlavou a venovala som sa svojmu : mám sa stretnúť s JC-m. 

Vybehla som pred školu a mierila na roh, pri ktorom ma mal čakať. Presne ako povedal. Už z diaľky som ho tam uvidela. Ako som kráčala k nemu, tak som si žmolila prsty v dlani. Asi mi to pomáhalo sa upokojiť, neviem potrebovala som niečo robiť. Pokojne sa opieral o stenu a neustále sa na mňa díval a milo usmieval. Ani nevie ako ma privádzal do rozpakov a bohužiaľ sa to ani nikdy nedozvie.