Say Something || h.s [SK]

37. chapter

„Tori si doma?" vyruší ma Zaynov hlas z dola. Otvorím dvere a pomalými krokmi zídem dole k nemu. Keď ma uvidí iba jemne vzdychne a smutne sa na mňa pozrie. Vie, že slová aj tak k ničomu nevedú takže ma silno objíme a ja si hlavu položím na jeho rameno.

„Poď musíš niečo zjesť." Povie po chvíle ticha a zoberie ma do kuchyne. Nedobrovoľne ho nasledujem a sadnem si za biely stolík. Položí predomňa plný tanier, no ja zjem iba polku, viac vážne nezvládnem. „Neskôr to dojem." Slabo sa usmejem a napijem sa vody.

„No len aby." Pohrozí sa mi a jemne sa zasmeje na uľahčenie situácie.

„Zayn ja..niečo by som ti chcela povedať. Sadol by si si prosím ťa?" opýtam sa a a jemne si zahryznem do pery. Skrčí obočie, no urobí čo som mu povedala. Nadýchnem sa a premýšľam ako mu to poviem, ale určite to už musí vedieť.

„Vieš vtedy keď som bola v nemocnici robili mi všelijaké vyšetrenia a mama mi povedala o tej rakovine. Bála som sa, keď doktor povedal, že sa mu niečo nezdá..."chcem pokračovať no Zayn ma vyruší.

„Preboha ty si to zdedila?" opýta sa šokovane, no ja pokrútim hlavou.

„Nie ja len povedal mi, že som tehotná." Slabo sa usmejem. „Ale predtým ako niečo povieš stále neviem, či si ho mám nechať, vieš že je to dosť zložité a..."

„Och bože ani nepremýšľaj, že si ho necháš zobrať!" starostlivo sa na mňa usmeje a hodí sa mi okolo krku. Nadýchnem sa jeho vône a vtedy pocítim ten nával emócií. Myslí to vážne a ja v ňom cítim podporu. Správa sa presne tak isto ako vtedy ja k Perrie.

„Ale čo ak sa niečo stane s Harrym?" opýtam sa, keď sa odomňa odtiahne. „Nechcem, aby vyrastalo bez neho, to by som proste nezvládla." Vydýchnem a pozriem sa na hodiny. Sú štyri. Vždy som o takomto čase v nemocnici, ale dneska nie. Niečo je inak niečo sa stane, cítim to.

„Vicky no tak o tomto sme sa už bavili. Harry bude v poriadku, ty budeš v poriadku a aj to malé ak sa normálne začneš stravovať. Budete šťastná rodinka a už nič vám to neprekazí." Chytí ma za ruku a ja prikývnem, aj keď si to vôbec nemyslím.

„Teraz už budem musieť ísť, ale dávaj na seba pozor nieže siniečo urobíš." Pohrozí sa mi a odíde preč. Postavím sa a tanier s jedlom položím do umývadla, síce som sľúbila, že to dojem, ale silne o tom pochybujem. Akoby som veľmi chcela nedokážem nič prehltnúť. Zo skrine si vytiahnem deku a zabalím sa do nej pričom si ľahnem na gauč a zapnem si televízor.

**

„Prosím?" zdvihnem sa bez toho, aby som sa pozrela kto volá a posadím sa. Zaspala som a ako pozerám na dosť dlho. Vonku už zapadá slnko.

„Tori hneď musíš prísť do nemocnice, Harry prehovoril." Z druhej strany sa ozve Gemmyn hlas a moje telo sa automaticky postaví bez toho, aby som to ovládala. Mobil hodín na gauč a rýchlo sa obujem. Moje nohy sú ako zmyslov zbavené a do piatich minút už stojím vo výťahu nemocnice.

„To vážne dneska musíš byť tak pomalý?!" zahreším a udriem do steny. Keď sa otvorí rozbehnem sa do Harryho izby, no vidím znova len to bezvládne telo. Hneď ako ma Gemma uvidí podíde ku mne a usmeje sa.

„Prebudil sa," objíme ma. Neverím tomu, tak prečo nevidím jeho zelené diamanty?

„No zaspal, vieš aké to je aj keď spal tri týždne je unavený viac ako keby pracoval." Prejde mi rukou po pleci a ja nemám slov. Prejdem k jeho posteli a znova mu chytím ruku. Je teplejšia. Áno. Konečne.

„A čo povedal?" otočím sa na Gemmu, keď si spomeniem, čo mi vlastne povedala do telefónu.

„Vick," odpovie, no nie Gemma. Harry.

„Harry." Hlesnem a konečne sa pozriem do jeho zelených očí, ktoré mi tak chýbali.

„Nie nič nehovor, nenamáhaj sa. Som tak rada, že si znova tu." Pošepkám a cítim slzy na mojich lícach stekajúce ako ranné kvapky dažďa po okne. Pobozkám ho na ruku a on mi konečne opätuje stisk. Po dlhých dňoch sa znova usmejem a vydýchnem. Dúfam, že všetko zlé sa už skončilo.

„Tori, tvoj nos. Krvácaš." Ozve sa do ticha Gemmyn hlas.

„To nič." Utriem si krv do trička, no nechce to prestaň.

„Mala by si si sadnúť." Chytá ma, no bránim sa.

„Nie vážne to bude v poriadku." Poviem a práve vtedy sa mi zakrúti hlava a ja pocítim chladnú zem.

*****

Hou hou hou! Neverím, že práve píšem poznánku k novej časti pretože už som si vážne myslela, že nikdy nič nepridám haha :D ale je tu, musela som si kvôli tomu prečítam celý príbeh, aby som si spomenula, ale už som sa nejako naladilo len či tu niekto ostal, nevadí no hádam sa to zase rozbehne :D inak ten denník čo si písala je vážne 2014 pretože som to písala 2014 strašne rýchlo to ubehlo a ja si to ani neuvedomujem, pokojne tam môžem dať 2015 ak vám to vadí :D a fakt ma mrzí, že som sa toho vzdala, ale proste škola a všetko je toho veľa :// no nič ak tu niekto ešte je a pamätá si mňa aj príbeh budem rada za každý vote a hlavne komentár aby som vedela čo si myslíte a či sa páči, viem táto časť je taká o ničom, ale ono to akčné a zlé ešte len príde takže budte radi za pokojné časti hah