27. časť
„Neverím. Mal si mi povedať kam ideme. Teraz som si zničila najdrahšie čižmy."
Otočil som sa k nej a podal jej ruku, aby mohla preskočiť menšiu kaluž: „Boli drahé?"
„Nie, mala som ich najradšej."
„Zatiaľ čo ja by som tie moje s radosťou vymenil." uškrnul som sa.
„Ale tie sa už nezničia." povedala, keď odrazu zvýskla a ja som ju nemotorne zachytil, „Takmer to schytali aj rifle."
„Nemôžem za to, že si taká... obratná." nechcel som ju uraziť, no i tak sa tá menšia štipka irónie nedala prepočuť.
„Za toto ešte draho zaplatíš, Jayden. Lebo výlet do lesa za záhradou bol fakt výborný nápad. Hlavne, keď deň predtým pršalo." vyrovnala sa, no i tak sa ma kŕčovito držala.
„Ale ty si sa dala presvedčiť." pohli sme sa ďalej.
„Lebo tvoje oči by ma presvedčili aj k zoskoku zo strechy. A ty to dobre vieš."
„Ja viem ako používať moje zbrane." usmial som sa.
Pozrela po mne: „Áno, presne o tomto hovorím."
Potiahol som si ju k sebe, na jedno miesto, ktoré patrilo k tým suchším a slnko sa predieralo pomedzi malé lístky a holé konáre: „Tak sa trochu usmej. V poslednom čase vyzeráš utrápene."
„Za to ty máš radosti aj za dvoch." usmiala sa, „Až tomu akosi neviem uveriť. Prečo?"
Otázku „prečo?" som sa chcel spýtať najprv ja jej, pretože stále som sa o ňu bál a ona mi to svojou zaťatosťou vôbec neuľahčovala. Aj tak si myslím, že ona dobre vie, že jej neverím. Ak by bola v poriadku, tak ako vraví, tak by to bola tá veselá Eloise. Tá, ktorej úsmev so mnou robí divy.
No jej otázka „prečo?" na vykoľajila pomerne dosť. Nemal by som jej o tom hovoriť. Nechcem aby bola ešte nešťastnejšia ako je. Aj keď si myslím, že by ju to len potešilo, však o to sme sa snažili hodnú dobu. by som bol šťastný. A to som. Mám voľnú cestu. Mám šancu. Lenže ja ju stále odkladám a tak trošku sa obávam, že ju môžem stratiť. Ale pokým tu Eloise je, tak je všetko v poriadku, nie?
„Jayden?" ozvala sa a vzala mi tvár do dlaní. Zahľadela sa mi do očí.
„Len som šťastný. Je na tom niečo zlé?"
„No, nechcem, aby to vyznelo tak, že ja z toho šťastná nie som, práve že som, ani nevieš ako, ale... som troška upodozrievavá."
„A z čoho prosím ťa?" zasmial som sa.
„Ja neviem." mykla plecami a pustila moju tvár. Zdvihol som jej bradu, aby sa mi dívala do očí.
„Eloise. Som šťastný pretože som s tebou. Že si tu so mnou. Že s tebou môžem tráviť čas. Ale ubíja ma, ak si ty nešťastná." naklonil som doboku hlavu a sledoval ju.
Dívala sa na mňa, no kútiky úst je pomaličky vyšli hore do úsmevu, až mi ukázala pekný rovný chrup: „Si neskutočne zlatý."
Usmial som sa a ona ma objala. Pritiahol som si ju bližšie a cítil, ako ma hreje cez tenkú látku košele. Privrel som oči.
„Ako ďaleko sme ešte od miesta, kam ma chceš vziať?"
„Prečo?"
„Začínam byť už unavená." zahlásila, no i tak sa pousmiala.
