10. časť
Vošiel som do izby, no zastavil sa uprostred kroku. Eloise mala ruku položenú na Daronovej hlave, ktorú mal položenú na jej stehne. Hlavu mala opretú o okraj postele a spala. Reva na mňa z čela postele zvedavo hľadel. Keďže som stále jednou nohou nedostúpil, stratil som rovnováhu a keď som konečne dokončil krok, podlaha zavŕzgala.
Eloise sa otočila ku mne, rozospato na mňa pozrela a usmiala sa.
Vykašlal som sa na to a sadol si k nej: „Ako si pokročila?"
„Už to mám." povedala a zívla. Prezrel som si papiere. Johannesa som preskočil, čo neuniklo ani Eloise. Reva zletel dolu a vysadol mi na plece, akoby aj on chcel vidieť.
„Nemal si s ním dobré vzťahy, však?"
„Nechcem sa o tom baviť."
„Dobre." povedala nakoniec, „Čítala som, že Wittersonovci s ním dobre vychádzali."
„Áno to vychádzali. Do určitého momentu."
„Ktorý mi nechceš nepovedať."
„Nieže nechcem..." začal som a vzdychol si, „len, ak mám byť úprimný, si prvá s kým sa normálne bavím a s kým normálne vychádzam. A nikým som nikdy neriešil, že čo sa mi vlastne stalo, pochopiteľne."
„Týmto mi chceš naznačiť, že ešte nie si pripravený." povedala.
Prikývol som.
„V poriadku. Nebudem ťa do ničoho nútiť." usmiala sa, „A čo hovoríš na ostatné?" kývla bradou na papiere v mojich rukách.
„Myslím, že som celkom spokojný."
Zaškerila sa: „Naozaj o tebe nie sú žiadne záznamy?"
„Nie. Ale ver mi, poznal ma každý." zaškeril som sa tiež.
„Verím." zasmiala sa. Vzal som do ruky jej učebnicu a pozrel označené postupy pri projekte.
„Takto sa nenaučíte z histórie nič."
„A ako teda?" nadvihla obočie.
„Najlepšie je rozprávanie." usmial som sa, „Bonnie Spreensovú som poznal osobne tiež. Bola to mama mojej najlepšej kamarátky."
„Ako sa volala kamarátka?" opýtala sa a videl som záujem v jej očiach.
„Valentine." usmial som sa, „Volali sme ju Tina."
„To je pekné meno." povedala a pohladila Darona po hlave, ktorý sa pri nej pomrvil.
„Valentine bola zo susedného sídla."
„Mal si ju rád." povedala s úsmevom. Skôr ako som stihol niečo povedať, pokračovala, „Lebo sa usmievaš keď na ňu spomínaš."
Ani som si to neuvedomil: „Bral som ju ako moju sestru. Mali sme rovnako veľa rokov a rozumel som si s ňou rovnako ako s bratom. Ja som robil problémy a ona ma krotila. Okrem iného, bola veľmi pekná." zaškeril som sa. A bol som rád, že prvý bozk som mal práve s ňou, rovnako ako ona so mnou. No nakoniec sme predsa len ostali len, povedal by som, nevlastnými súrodencami. Napokon si ona našla záujemcu a bola s ním šťastná. No záujemca si musel zvyknúť, že sa o ňu delí aj so mnou. My dvaja sme boli proste nerozlučná dvojka. Vtipné, ako sa fráza „až nás smrť nerozdelí" k tomuto hodí. Samozrejme, že sa pri tom nesmejem.
„Ale nemal si ju." zaškerila sa aj ona.
„Čo?" udivene som na ňu pozrel.
„V knihe sa predsa píše, že sa vydala za... Damiana Moonreyho." ukázala na text.
