22.

260 24 8
                                    

22. časť

Pobehovala hore- dole s fotoaparátom v ruke a obhliadala sa.

„Nieže by si mi povedala, čo potrebuješ. To by bolo príliš jednoduché však?" prehodil som ironicky.

Vzdychla.

„Hľadám," začala, keď chodbou prešiel Mark a pozrel naším smerom, „hľadám nejaké dobré miesto. Potrebujem si spraviť fotku, keďže každý študent ju má a ja nemienim platiť za fotografa."

„Rád by som ti pomohol, Eloise. Aké podmienky potrebuješ?" opýtal sa, no vyzeral nesvoj. Dokonca sa ani z miesta nepohol. Nepohodli sa s Claide, alebo má zlú náladu?

„Obyčajné jednofarebné pozadie a hlavne dobré svetlo."

„Myslím, že v niektorej z izieb by to šlo." navrhol.

„Vlastne to nie je zlý nápad. Keďže potrebuješ svetlo, vzhľadom k tomu, že je ráno, najlepšia bude posledná izba v pravo. Svieti tam slnko celý deň. Potom tak isto je situovaná druhá strana, ale tam je už dvojpodlažná obývačka a knižnica a potom už len podkrovie."

„Tak poďme tam." povedala Eloise, no potom si uvedomila, že tu stojí aj Mark, „Hm, nájsť tú izbu. Tuším by to mohla byť tam tá posledná vpravo."

„Dobre." povedal Mark, akoby sa nič nedialo.

Nemalo by človeka aspoň trochu zmiasť keď vám niekto rovno pred očami hovorí úplne odveci? Však ma nepočuje. Tak mu tie Eloisinine táraniny nemali dávať zmysel. Zamračil som sa, no potom ich nasledoval. Vošli do spomínanej izby.

„Tam. Nie je tam ani posteľ, ani nič čo by mi zavadzalo a svetlo je dobré." povedala Eloise.

„Otvor okno, bude lepšie." poradil som a ona sa ku mne otočila so spýtavým pohľadom, zatiaľ čo Mark jej tam dal stoličku, „Vieš, že v tomto dome býval jeden z najznámejších fotografov v tomto okolí? Tak som sa od neho niečo naučil. Vedel som sledovať jeho prácu aj niekoľko hodín. Odišiel krátko potom, čo sa mi vydaril jeden super kúsok." zaškeril som sa.

S úsmevom pokrútila hlavou, otvorila okno a sadla si na stoličku.

„Bola to prvá fotka na ktorej som sa objavil. Okrem toho, uprav sa trošku."

Zamračila sa na mňa a prstami si prečesala vlasy.

Pretočil som očami a kľakol si na jedno koleno, aby som s ňou bol zarovno.

„Jayden." šepla varovne pohľad nasmerujúc na Marka, ktorý nastavoval fotoaparát. Mávol som nad ním rukou a otočil sa späť k nej.

Vlasy som jej rozdelil napoly, lepšie než to mala pred chvíľou. Teda, aspoň jej neodstávali vlasy.

„Všimne si to." šepla.

„Keď vydržíš ticho, tak nie." pozrel som jej do očí, „Fajn, nakloň trochu hlavu. Doľava. To je moc."

Chytil som jej hlavu a dovolila mi, aby som jej ju nastavil: „A teraz úsmev. Výborne. Prekríž si nohy, ruky na stehno cez seba. Super. Moja práca končí."

Povedal som a postavil sa.

„Môžeš byť rád, že ťa Mark nevidel." šepla a stále bola v rovnakej pozícii.

„Náhodou, skôr si myslím, že by ma už mohli spoznať. Ani nevedia, s kým sa stretávaš."

„Tak stretávam?" bolo smiešne, že ja som šepkať nemusel, ale ona hej.

„A nie?"

„Nie. Ja s tebou normálne žijem. Dokonca sa s tebou delím o jednu izbu a jednu posteľ."

What you don't seeWhere stories live. Discover now