13. časť
„Berte ho!" štekol Grioly a už som mal ruky za chrbtom a stál na rovných nohách. Grioly vzal drevenú debničku a všetci sme zišli dole. Rodičia aj brat na mňa prekvapene a neisto pozreli.
„Ako som vravel," začal Grioly a hneď na sotili na kolená, „je to šikovný chlapec."
Otvoril debničku.
„Mesiace a mesiace zháňal pravdivé dôkazy, dokonca bol aj v mojom dome. Všetko je tu spísané. Nikdy som si nemyslel, že niekto toho dokáže tak veľa objaviť. Mal na mňa taký vplyv, že som sa aj neraz pred ním preriekol. Proste som neveril, že tak mladý chlapec ma tak dokonale prekukne." povedal a pozrel na mňa. Mračil som sa na neho jedna radosť.
Zacítil som otcov pohľad a pozrel sa tým smerom: „Prepáč synak, že som ti neveril."
„Aké dojemné." zasmial sa Grioly a moja mesačná práva skončila v plameňoch.
„Nie!" zvolal som a len čo sa mi podarilo vytrhnúť sa mužom zo zovretia, hodil som sa na Griolyho a obaja sme skončili na zemi.
Jednu peknú som mu uštedril do tváre.
„Ty hlúpy nespratník!" zahnal sa a päsťou a trafil ma do temena, čo ma na chvíľu vykoľajilo. To využili a už ma zbierali na nohy. Všetko sa so mnou točilo. Snažil som sa zaostriť.
Grioly si šúchal sánku a prebodával ma pohľadom: „Mám toho dosť. Skončime tieto hrátky." mávol rukou a už ma muži brali von. Snažil som sa im vytrhnúť, ale ešte stále som sa necítil dobre.
„Jayden!" kričali za mnou trojhlasne.
„Nie, Jayden!" započul som mamin srdcervúci plač.
„Nedotýkajte sa ho!" skríkol otec.
No to bolo asi tak všetko. Záchrana neprichádzala. Ťahali ma cez záhradu nevedno kam.
Aspoň som zachránil Mariu a jej dieťa. A Valentine je v bezpečí. Ale čo moja rodina? Čo s nimi ten pokrytec spraví? Čo vôbec chce spraviť so mnou?
Čo som si vôbec od toho všetkého sľúbil? Bol som naivný. Nerátal som s tým, že Grioly bude mať niekoľko kumpánov. Nerátal som s tým, že budú ozbrojení. Že ma tak ľahko oklamú.
Z oka mi vypadla slza a hneď ju nasledovala ďalšia. Nie, nemôžem to nechať len tak.
Trhol som sebou tak silno, že som až spadol na zem, ale to ma naopak kumpáni spacifikovali. Spoznal som miesto kde sme. Pri studni.
„Nie!" skríkol som. Mykal som sa, no i tak ma premohli a už ma zdvihli.
„NIE!" takto to nesmie skončiť. Ja nechcem umrieť. Čo bude s mojou rodinou? Čo bude s Valentine? S Mariou?
Čo ma čaká?
Až štyria ma vzali na ruky, no stále som sa nevzdával. No predsa som prehral. Posledné, čo som videl bol Johannesov nečitateľný výraz. Potom ma zaliala studená voda a nič som okolo seba nevidel. Videl som iba nad seba a to, ako pomaly klesám.
„Jayden!" počul som výkrik môjho mena a uvidel otcovu šokovanú tvár. Snažil som sa plávať späť ale telo mi krehlo od studenej vody, svaly ma neposlúchali. Kyslík mi unikal.
Pred očami som mal dnešné ráno. Ako sme sa zabávali s Valentine. Jej úprimný smiech. Bratov návrat aj s Máriou a jej povzbudivé slová. Na mamin krásny úsmev a nakoniec na otcove uznanie, ktoré som ľahko vyčítal z tváre, keď zistil pravdu. Prvý krát ma uznal. Len škoda, že v takejto situácii.
