Tento krát znovu pesnička, takže dám vedieť, kedy si ju pustiť :)
4. časť
Naozaj som sa rozprávala s duchom, alebo to robilo to väčšie množstvo alkoholu v krvi? Prišlo mi to tak reálne. Ale nerozumiem tomu. Ja už nerozumiem ničomu.
Včerajšia kolaudácia nedopadla najlepšie. Znova sa tam ukázala Bethany a spravila mi zo života peklo. Začala ma zhadzovať pred celou rodinou, hovorila aká som nemožná a trápna. A čo ostatní? Tí sa len smiali a podporovali ju. Otec to všetko počul. A nespravil nič. Vôbec nič.
Ešte aj Thomas by bol lepšou oporou ako rodičia. Vlastne ňou aj je. Okrem neho už ozaj nikoho nemám. Moje city k rodičom chabnú každým dňom. Nezaujímam ich. Aj napriek tomu, aký výborný prospech a koľko priateľov som mala v predošlej škole, sme sa sem presťahovali. Prečo? Pretože oni chceli.
A teraz trčím v tomto prekliatom dome. A nanajvýš s duchom. Jediný dôkaz čo ma priam desí je tá rozbitá fľaša a alkohol na koberci čo som ráno našla. Bojím sa. Bojím sa tohto domu a všetkého čo je v ňom. Ducha, ktorý spáva so mnou na jednej izbe v jednej posteli, toho znivočeného pitbula a obrovského krkavca.
Proste chcem ísť domov.
Chcem snáď tak veľa?
Upustila pero a rozplakala sa usedavým plačom. Ako už niekoľký krát za tento deň. Ja som ležal na posteli a pokojne si odpočíval. Už som prespal skoro celý deň a v noci v tom hodlám pokračovať.
Trochu sa ukľudnila a znova začala písať.
Lenže... Keď ja som sa ho nebála. Nie vtedy. Možno za to môže alkohol, alebo ja neviem. Jednoducho som bola priveľmi odvážna. A to sa mi nestáva. Však Bethany sa nedokážem ani pozrieť do očí. šikanuje ma a ja jej to tíško trpím. Nikto mi nepomôže. Som taká padavka, až to bolí.
A čo je horšie? Napriek tomu, čo som počula, že sa stalo, teda určite vtom mal prsty ten duch, ona sem príde. ONA SEM PRÍDE. Zrejme idem nájsť lopatu a vyhrabať si hrob. Ešte aj ten strašný duch by bol lepšou spoločnosťou. Ktokoľvek len ona nie.
Znova prepukla v plač a denník odhodila až kdesi pod okná. Otočila sa na chrbát a podarilo sa jej utlmiť vzlyky. No slzy jej tiekli jedna radosť.
„Mám toho dosť." povedala a vstala. Posadil som sa.
Podišla k oknu a otvorila ho. privrela oči a nadýchala sa chladného vzduchu. Videl som, že ju od zimy striaslo. Zdvihla nohu.
„To nespravíš." povedal som a podišiel k nej, no to už stála na parapete a hľadela pod seba. Prvé poschodie nie je tak vysoko ale predsa. Strašiť ľudí, to áno. Ale aby tu mal niekto umrieť? Na to nech zabudnú. Nestrpím nikoho spoločnosť. Hlavne nie s vedomím že by tu bola ďalšie stovky rokov. Však nedokážem v krajných prípadoch strpieť ani seba. Aj dnes som mal už všetkého plné zuby.
Váhavo zdvihla nohu.
„Si moc veľká padavka aby si to spravila." povedal som a pozorne ju sledoval.
Zovrela pery a privrela oči. Len čo sa naklonila dopredu, takmer stratila balans, no udržala sa s prikrčenými nohami. Zľakla sa. Ako som vravel, padavka. Narovnala sa a oprela sa o kraj okna. Vydýchla a privrela oči. Proste to nedokáže.
Vtom sa prudko odrazila. Priskočil som k nej a chytil ju za horúcu ruku tou mojou úplne ľadovou, no i tak sa mi vyšmykla skôr ako som ju stihol uchopiť. Všimla si toho a pozerala hore, no to už padala.
