26. časť
„Elose." zastonal som.
„Vydrž." hlesla a ani nezdvihla oči od plátna.
„Toto bolo utrpenie aj pred dvoma storočiami a je to aj teraz." vzdychol som.
„Nehýb sa." povedala a zdvihla ku mne zelenkavé oči. Siahla po zelenej farbe, „Nejako sa zatiaľ zabav."
„Iste." hlesol som ironicky. Lebo v izbe, kde je jedna posteľ s matracom, jedna stolička na ktorej sedím a druhá, na ktorej sedí Eloise, plátno, za ktorým sa skrýva a na ktoré momentálne maľuje moju podobizeň a jedna veľká skriňa, sa dá ozaj zabaviť. Za tú hodinu, aj dve, čo tu sedím, už poznám naspamäť tie ornamenty na skrini a čím viac sa na u dívam, tým viac tam vidím krivšie a nesúmernejšie ornamenty. Toto človeka, ktorý to robil by ospravedlnilo len to, že bol na jedno oko slepý a ruky sa mu klepali ako keď sa pridŕža veka práčky.
Nenávidím práčky. Snáď viac, ako vysávače. Dopekla s touto dobou.
„Môže ducha bolieť chrbtica?"
„Nevyhováraj sa, sám si vravel, že ťa už nič nebolelo za celý ten čas." povedala a znova mi pozrela do očí a sústredene si oblizla pery, „Teba to len proste nebaví."
„Ani nevieš ako ťa musím mať rád, keď toto pre teba ešte robím." hlesol som a vydýchol.
Aj keď mala oči uprené na plátno, videl som, ako sa jej usmievali. Bola zlatá.
Siahla po štetci a začala maľovať.
„Aj by som ti povedala, že by som ťa odmenila holandskou čokoládou, čo doniesli, ale to by nemalo veľký úspech."
„Nie nemalo."
„Tak si spolu zahráme na klavíri."
„To znie lákavejšie."
„Lákavo." opravila ma.
„Nie, len lákavejšie." uškrnul som sa. Postavila sa a podišla až k mojej tvári a uprene mi sledovala oči.
„Ako môže mať niekto tak neskutočne zaujímavé oči." zamumlala.
„Nepreháňaj." povedal som a tiež jej sledoval oči.
„Nepreháňam, ver mi. To ako pohlcujú svetlo, ako ti ich dokáže slnko presvetliť a celkovo tá farba." povedala sústredene, „To na jedno plátno zachytiť nedokážem. To by chcelo Da Vinciho."
„Ja len nerozumiem, ako si mi mohla tajiť, že vieš tak pekne kresliť."
„A ja nerozumiem, čo mám ešte urobiť, aby som sa dokázala tvojej zvedavosti vyhnúť. Však ty o mne už vieš asi všetko, mám ten pocit."
„Tak ďaleko od pravdy nie si." rypol som.
„Usmej sa."
„Ale môj úsmev niečo stojí." namietol som zo srandy.
Vtisla mi pusu na líce: „Usmej sa."
Zaskočene som na ňu pozrel, no i tak ma pery zradili a sformovali sa do úmevu a mám pocit, že oči boli ešte väčšími zradcami. Aj ona sa usmiala.
„Len nech ti to takto chvíľku vydrží." povedala a vrátila sa k maľbe. Prisunula sa bližšie ku mne a zamerala sa mi na tvár. Zelenú postupne vystriedala jemná ružovo- oranžová. Zamerala sa na moje pery a potom siahla po bielej a farby dotvorila. No potom akosi prestala maľovať, a nejako sa poddala myšlienkam, stále nespúšťajúc zo mňa zrak.
