Nerobím to často, no veľmi ste ma potešili baby, a tak ja poteším vás :3 ďalšiu kapitolu mám rozpísanú, takže na tú si počkáte dlhšie. Veľmi pekne vám ďakujem :3
15. časť
„Kam ideme?" opýtala sa a kráčala vedľa mňa po chodníku v záhrade. Bolo celkom teplo, možno len desať- dvanásť stupňov, no oproti tomu, čo bolo len pred pár dňami to bolo ako horúčava. Príroda sa pomaly začínala preberať a zimné ruže mali sýtejšie farby.
„Nie ďaleko." povedal som a zabočil, „Vlastne sme už tu."
Eloise zvedavo prebehla pohľadom po sýtych ružiach. Daron nám poslušne sadol pri nohy.
„Ruže?"
„Áno. Keď ste sem prišli prvý deň a prechádzala si záhradou, spomínala si, že nemáš rada ruže." nechcel som, aby to znelo sklamane, no predsa ma to trochu mrzelo. Až mi to prišlo smiešne.
„To som vravela, pretože som bola nahnevaná."
„Takže?"
„Mám rada ruže." povedala a zamyslene si jednu vzala do dlane a privoňala si, „Páči sa mi ich vôňa a pestrofarebnosť. Len nie tie ostne."
„Tŕne."
„Ešte ma opravuj."
„Budem."
„Počkať moment." pustila ružu a vyčítavo na mňa pozrela.„V ten deň som padla do tej jamy."
„Neviem o čom hovoríš." povedal som nezaujato a otočil sa na odchod. Obišla ma a so založenými rukami sa postavila predo mňa.
„Ty si ma do nej hodil."
„To je toho..." pretočil som očami.
„Jayden!" zvolala karhavo, akoby bola moja matka.
„Pozor." zdvihol som varovne ukazovák, „Ja som ťa len nasmeroval. Ty si k nej prikráčala sama."
„Prečo si to spravil?" zamračila sa, ale vedela, že nado mnou tak ľahko nevyhrá.
Uškrnul som sa: „Chcela si si predsa začať kopať hrob nie?" povedal som a obišiel ju.
„Ty si takéto veci pamätáš? A neber ma doslovne!"
„Tak pozor na to čo vravíš. Pamätám si všetko."
„Žiaľbohu."
„Ako pre koho." povedal som potichu a nahol sa k bordovej ruži, ktorá rozvoniavala po okolí. Páčila sa mi ako farba, tak vôňa.
„To si myslel ako?" opýtala sa podozrievavo.
Obdaroval som ju ďalším úškrnom a nepovedal nič.
„Takže si ma zavolal von, len aby si vedel, či mám rada ruže?"
„Nejak tak." povedal som a podal jej tú bordovo červenú, ktorú som predtým ovoniaval. Prekvapene si ju vzala. Ani si nevšimla, kedy som ju odtrhol. Nakoniec si privoňala a pousmiala sa.
„Ty si naozaj dobrý zlodej."
„Nie som zlodej." povedal som prchko, no potom zas miernejšie, „Len mám šikovné ruky."
„Och áno. Pardon za moju neohrabanosť. Nazvať slávneho sira Jaydena zlodejom." povedala precítene. Otočil som sa k nej a obaja sme zastali. V očakávaní mi hľadela do očí, zatiaľ čo ja som nepohol ani brvou. Nespúšťala zo mňa zrak.
