7. časť
Vyzerala, akoby videla ducha. Jaj, och áno. Zabudol som.
Aspoň už nekričala.
Zdvorilo som sa usmial: „Sir Jayden Witterson. Spravovateľ ehm, bývalého panstva rodiny Wittersonových a jediný existujúci mŕtvy potomok Wittersonových." urobil som pukerlík. Vzal som ju za ruku a pobozkal na hánky. Náramne som si užíval toho jej pohľadu.
„Ty vážne existuješ." vyhŕkla.
„No nie." prehodil som ironicky a premáhal smiech, „Ale pre teba zrejme neexistuje zdvorilosť." naoko karhavo som po nej pozrel.
„Ja... som Eloise. Eloise McCovenová." zakoktala sa a ja som sa uškrnul, „Nesmej sa mi!" vybuchla odrazu a zasmiala sa.
Radšej som odvrátil pohľad, no i tak som sa rozosmial.
„To nie je fér. Ja duchov na bežnom poriadku nevídam."
„Nie. Iba sa s nimi delíš o jednu izbu a bavíš sa s nimi v opitosti." rypol som.
„Nemôžem za to, že niekto tu je úchyl."
„Že čo?" nadvihol som obočie a teraz sa ona smiala.
„A že kto nepozná zdvorilosť. A myslela som tým, že máš nekalé myšlienky."
„Ohľadom čoho?" opýtal som sa a sledoval jej reakciu.
Zahabkala a nakoniec zo seba dostala iba: „Ty to veľmi dobre vieš. Nedoberaj si ma!"
Varovne som sa nad ňou týčil: „Inak čo?"
Zneistela a mierne vystrašene sa na mňa dívala.
„Typujem, že vyháňači na teba nepôsobia."
„Múdre dievča." povedal som s hrozivým úškľabkom.
„Ehm, a čo tá pieseň? Odkiaľ poznáš tú pieseň?" rýchlo zmenila tému. Vedel som, ktorú myslí.
„Zrejme je modernou ešte aj po dvesto rokoch."
„Dvesto?" pípla. Prikývol som a odstúpil. Znova som sa pobral k oknu. Zacítil som, že zastala pri mne.
„Ty... si sa utopil však?" opýtala sa nervózne a neisto.
Otočil som sa k nej: „Prečo kladieš tak zbytočné otázky? Snáď to nevidno?" opýtal som sa mierne vyčítavo. Áno, toto bol ten detail. Desivo bledá mierne namodralá pokožka a tmavé takmer bordové pery.
„Utopil si sa v studni." skonštatovala, „Tej na záhrade."
Neprikývol som. Však odpoveď už poznala. Stála vedľa mňa a tiež sledovala dianie za oknom. Zaostril som na jeden z konárov.
„Ten krkavec..." začala.
„To je Reva. Skrotil som si ho."
„Si sokoliar?"
„Bola, a aj je, to moja menšia zábavka." mykol som plecami, „Okrem neho je tu ešte Daron."
„Kto?"
„Môj zlatý kamarát čo ťa minule tak ponaháňal." zaškeril som sa.
„Ten strašný pitbul?"
„Náhodou je to vďačný priateľ."
„No to iste." zašomrala.
„Tak ťa s ním predstavím." povedal som a potiahol ju za zápästie.
„Jayden nie!" zvolala, no nemala na výber, „Bude mi zima!"
Z obývačky ku mne šikovne doletela bunda a podal som jej ju.
