2. časť
Odišli. Konečne pokoj. Ale len dovtedy kým sa opäť nevrátia od návštevy akejsi rodinnej príslušníčky. Nejak extra ma to nezaujímalo. Dôležité bolo, že celý veľký dom dom mal pre seba.
Teda, dom. Vlastne je to sídlo. Bolo to naše sídlo, ktoré postavil môj dedko s otcom a jeho bratmi. Samozrejme nejakých tých ľudí si najali. Hm, áno. Som urodzeného pôvodu. Môj otec bol vikomt a matka komtesa. Áno, tieto tituly sa dávali kedysi v stredoveku, no u nás boli zaužívané ešte dlho. Veľmi dlho, aj keď to už platné nebolo. Proste sa otec rád pýšil. Aj keď títo novodobí ľudia by tým ľahko pohrdli.
Prechádzal som po chodbe, keď som uvidel podlhovastú vec opretú o stenu. Ja viem, zvedavosť je moja slabá stránka. Odkryl som obal a keď som uvidel muža v bielej košeli, namieru šitých hnedých nohaviciach a v čiernych šnurovacích čižmách som pochopil, že sa jedná o zrkadlo. Nemal som ich moc rád. Pretože vtedy som videl svoju mŕtvolne bledú pokožku. Ledabolo som vrátil obal na pôvodné miesto a vybral sa do kuchyne. Otvoril som mrazničku, vybral surové mäso, ktoré bolo čerstvo kúpené a ešte poriadne nezamrazené a odkrojil štyri malé kúsky. Mäso som vrátil späť a nôž aspoň hodil do umývadla, aby sa nepovedalo.
Je čas na odmenu.
Vyšiel som do záhrady. Slnko príjemne hrialo, aj keď bolo podstatne chladno.
Silno som zapískal. Zvieratá ma inak vnímali ako ľudia. Zvieratá ma videli, mohli sa ma bez problémov dotknúť. Preto som to využil vo svoj prospech.
Porozhliadal som sa okolo. Predpažil som na úroveň nosa pravú ruku v ktorej som držal surové mäso. Ostatné som mal vo vačku.
Znova som silno pískol. Musel ma počuť.
„Reva!" zvolal som a môj hlas sa rozľahol po okolí. Niektoré slabé povahy by už zutekali. Pousmial som sa.
Započul som trepot krídiel. No nešiel ku mne. Pretočil som očami.
„Reva!" zvolal som znova mocným hlasom a zapískal. Prstami ľavej ruky som zakrúžil nad nastavenou pravou. Znova sa ozval trepot krídiel a vznešený vták si to namieril ku mne.
Čierny veľký krkavec mi pristál na ruke a vzal si odmenu. Pohladil som ho s úsmevom po hlave. Bol vážne ťažký, ale už som si zvykol. Bol so mnou už pár rokov.
Znova vzlietol a sadol si na neďaleký strom. Vzal som druhý kúsok mäsa a so vztýčenou rukou prechádzal po vychodenom chodníčku, kde bolo pomenej buriny. Teraz som sa musel sústrediť. Zastal som pár metrov od neho. Zapískal som a zakrúžil prstami nad pravou rukou. Dva krát sa mu teda nechcelo. Pri ňom som sa ale naučil trpezlivosti. Aspoň pri ňom. Na piate privolanie mykol chvostom a znova mi pekne pristál na ruke a vzal si odmenu. Dal som mu aj zvyšné dva kúsky a začal sa smiať keď mi mohutný dravec vyskočil na plece div nespadol.
„Nevymýšľaj." pohladil som ho po hlave a on ma sledoval s tými hnedastými, skoro čiernymi očami. Zoskočil mi na ruku a následne si sadol na najnižší konár stromu. Ja som si sadol pod strom. Ja som sa tu za tie roky rozhodne nenudil. Revu som objavil náhodou, keď mi vletel do podkrovia. Práve som tam trávil jeden z osamelých dní a okamžite sme si padli do oka. Bol pozoruhodne krotký. Je pravda, že bežne sa s duchmi asi nestretáva, ale aj tak. A len čo prišli ďalší prisťahovalci, kradol som im mäso aby som si ho mohol vycvičiť. Podarilo sa. Odvtedy sa ku mne vždy vrátil. Jeden z mojich kamarátov, ktorých som si tu narobil.
„Máme nových spolubývajúcich. Mali by sme si na nich niečo pripraviť, Reva." prehovoril som a premeral si zadnú časť domu. Dom mal obdĺžnikový tvar. Zatiaľ čo dole sa nachádzali na dlhšej chodbe ktorá viedla od tej veľkej hlavnej do dvoch strán, kuchyňa, obývačka, jedáleň, knižnica a ešte jedna menšia knižnica, o ktorej som vedel len ja a spoločenská miestnosť vhodná na večierky, hore na poschodí bolo dvanásť izieb a ku každej vlastná kúpeľňa. A potom tu bolo ešte podkrovie. Moja snáď najobľúbenejšia časť v dome. Bol som tam zabývanejší než by sa patrilo. Ale predsa, nik tam nechodil. Takže to bolo čiste len moje územie.
