K tejto časti je opäť pesnička, takže dám signál :)
14. časť
„Ty si si vzala tú tašku?"opýtal som sa, len čo vošla do izby. Bola aj s rodičmi v meste.
„Zapáčila sa mi. Komu patrila?"
Celkom si zvykla, že si rád nechávam veci po bývalých spoluobyvateľoch.
„Anabelle Lockwood. Volali ju Bella, čo bolo dosť výstižné, pretože bola ozaj krásna. Bola pilotka. Stále nosila tú tašku a vždy ju ladila s čižmami rovnakej hnedej farby, nohavice tiež nosila skoro vždy. Buď čierne, modré alebo hnedé. A košele mala od výmyslu sveta. Na každý deň jednu. Celkom nízka, trochu nižšia od teba, ryšavé vlasy po plecia a pehy na nose a lícach. Oči mala hnedé."
„Neskutočné, koľko vecí si pamätáš a všimneš si ich." pokrútila s úsmevom hlavou.
„Vždy si všímam všetko." uškrnul som sa.
„To aby som sa bála. A prečo Bella prišla sem?"
„Mala tu dostatočný kľud a veľa priestranstva, takže mohla poletovať kade- tade."
„Aha tak. A aby som konečne prešla k veci, niečo tu pre teba mám."
Odopla suchý zips a vrch tašky prehodila na druhú stranu. Otvorila zips a vybrala knihu. Vzal som si ju a ona si prisadla.
Modrý kožený tvrdý obal, stránky zažltnuté. Prezrel som si nápis.
Ak by som žil, povedal by som, že srdce mi vynechalo jeden úder.
Bol to Griolyho denník.
„Odkiaľ to máš?" opýtal som sa a hneval sa, že môj hlas si zase zmyslel, že ma dokonale zradí.
„Bola som v knižnici." začala, „A keď som si prezerala knihy ohľadom histórie, podišla ku mne knihovníčka. Pýtala sa ma, že či som to ja, kto býva s rodičmi v bývalom sídle. Keď som prikývla, ťahala ma kamsi do úzadia knižnice. Ver mi, nebolo mi všetko v tej chvíli jedno. Vravela, že má pre mňa niečo, o čom by som mala vedieť. Vraj je len na mne, či tomu uverím. Povedala, že je Grioly bol jej predok."
Udivene som nadvihol obočie.
„A povedala, že jej prababka, dcéra Griolyho, ho videla. Tak ako ja teba."
„On tu bol tiež uväznený?" začínal som byť čoraz viac nesvoj a prekvapený.
Prikývla: „Vravel jej, že chce, aby jeho denník bol odovzdaný tebe. Vravel jej, že iba silné duše silných odhodlaných ľudí, ktorí nedostali to, čo im malo patriť, tu zostávajú. Alebo, že tu majú nedoriešené účty. Vravel, že jeho kumpáni silní neboli. Vraj ste ostali prekliati len vy dvaja. Dal jej denník a ona mu musela sľúbiť, že sa ti dostane do rúk. A aj tá knihovníčka verí, že si stále tu a tuší, že ťa vidím."
„A čo bolo potom, keď jej denník odovzdal?"
Stisla pery: „Odišiel. Už ho viac nevideli."
Vystrelil som na rovné nohy: „Dopekla aj so spravodlivosťou!" zreval som, až sa Eloise mykla a každé okno sa ako na povel otvorilo dokorán a vialo dnu chladný vzduch.
„On tu už nie je?! Vyše stovky rokov?! A ja? Prečo som tu stále ja?! Prečo som ja ešte nedostal to, čo mi patrí a neodišiel?!" nekričal som, doslova som vrieskal.
Eloisin hlas znel neisto a ustráchane: „A vieš snáď, čo ti malo patriť?"
Na moment všetok hnev a zúrivosť zmizli. Stále som bol napätý a ako som tak pozrel na Eloise, skutočne sa bála. Nechcel som, aby ma takto videla. Už dlho ma nič takto nerozhodilo. Ledva som ustrážil svoje hmotnenie, takže bolo možné, že ma Eloise videla len hmlisto.
