25. časť
Vodná hladina tvorila dokonalý odraz okolitého porastu pri brehu oproti nám, ale i naokolo. Pomaličky sa posúvala k vodopádu, kam stekala do druhého jazera. Tu by som dokázal presedieť celé dni. Hlavne, keď slnko svietilo a hrialo každý centimeter živého i neživého a tým ma dokonale uspávalo.
Eloise si s úsmevom privoniavala ku krvavo červenej ruži a privierala oči.
„Tak veľmi sa ti páči?" opýtal som sa a nešlo neusmiať sa, keď som videl, že takáto maličkosť ju teší.
„Je nádherná. A krásne vonia." povedala a zadívala sa na plne rozkvitnutú ružu, „Navyše, je to od teba milé."
„Skôr slušné." namietol som, „Máš predsa narodeniny."
S úsmevom pokrútila hlavou a ruky si zložila aj s ružou do lona: „Ty si to jednoducho nepriznáš."
Obaja sme sedeli na kraji jazera v tureckom sede, no teraz som sa mierne zdvihol a presunul sa za ňu.
„Nie tak celkom." povedal som a odhrnul jej vlasy.
„Jay..." začala, no ja som ju prerušil a podal jej vytrhnutý papier.
„Prečítaj to." pokynul som, zatiaľ čo som prstami jemne pohladil jej rovné vlasy.
„Bol si veľký človek s veľkým srdcom. Ak je pravda to, čo Grioly vraví, stále ho máš, drahý Jayden. Nech sa zmeníš akokoľvek, ty to vieš. Ty si na to pamätáš. A preto by si ťa mali všetci vážiť. Čím ďalej nad tým uvažujem, tým viac tomu verím. A či sa nahneváš, alebo nie..."
„Otoč papier, tam je pokračovanie." povedal som a jej vlasy som si prehodil cez pravú ruku dopredu, aby som jej mohol dať darček, nad ktorým som premýšľal už celú noc, zatiaľ čo ona bola kdesi v ríši snov. A mám pocit, že som sa rozhodol dobre.
„Milovaný Jayden, tento šperk ti nenechávam len preto, aký vzťah mám k šperkom ja. Dávam ti ho aj napriek tomu, že budem mať potomka. Ty si zaslúžiš. A prečo?
Grioly mi povedal, nie raz, že duše tu ostávajú, ak sú silné a drží ich tu nevyriešená minulosť, či nesplnené priania, alebo dokonca niečo, čo im v ich živote chýbalo.
Preto ti tu nechávam prívesok. Pretože viem, čo ti chýbalo najviac. Sám uvidíš, či sa mýlim. No najprv na to sám musíš prísť. Želám veľa šťastia, sir Jayden. Tvoja sestra Valentine." povedala a počul som, ako sekane sa nadýchla, keď sa chladný zelený smaragd dotkol jej horúcej pokožky medzi kľúčnymi kosťami.
„Prišiel som na to, čo mi v mojom živote schádzalo." povedal som na objasnenie, zapol prívesok, vzal si jej vlasy do rúk a prstami ich jemne prečesal, no prekĺzli mi pomedzi ne skôr, ako by som chcel, pretože ona sa otočila ku mne a ja som musel čeliť jej zelenkavým očiam.
„Toto bol ten odkaz od Valentine, však? A ty... prečo si sa rozhodol práve pre mňa?" opýtala sa a na hlase som počul, že čochvíľa prepukne v plač.
„Ako vravím, viem, čo mi schádzalo. Viem, na čo Valentine narážala. A žiadna sloboda či nesplnené priania to neboli, ako som si spočiatku myslel."
„A čo ti schádzalo?" zašepkala a sklopila zrak.
„Čo schádza tebe?"
Na moment zdvihla zrak: „Momentálne?"
„Napríklad." mykol som plecom.
So sklopeným pohľadom sa usmiala: „Vôbec nič."
Výborne Eloise. Obrať ma o slová vieš iba ty. Sklopil som pohľad a krátko sa uchechtol. Vedel som, že si bola vedomá toho, čo spravila, lebo už som na sebe cítil jej pohľad.
