20. časť
Naložil som do krbu drevo, pretože z toho predtým tam bol iba popol. Zatvoril som dvierka a sledoval oheň, sediac pred krbom.
„Takže ešte stále sa hneváš?" opýtala sa nevinne, aj keď sama vedela, že vinu nesie.
„Áno."
„Pozri Jayden..." začala a ja som jej výnimočne neskočil tentoraz do reči. Lenže akosi zmĺkla. Takže toľko k mojej ochote.
„Je mi to ľúto." povedala do ticha, a ticho aj naďalej tie slová sprevádzalo, až s menším nádychom pokračovala, „Nie je to ľahká vec, o ktorej sa dá hovoriť, aj keď viem, že hovoriť o svojej smrti už vonkoncom nie. Ale ja som slaboch. Ten najväčší z najväčších. Moja odvaha sa nedá ani odmerať. A záleží mi na tebe. Trápi ma, keď sa na mňa hneváš, keď sa nerozprávame."
Prerušila monológ a zacítil som jej pohľad na mne.
„Potrebujem ťa." zašepkala takmer nečujne, no v tichom pukotaní ohňa to bol ako výkrik.
Potichu som vzdychol a sklopil zrak. Potrebuje ma? Prečo? Snáď by to nehovorila len tak do vetra. Poznám ju dosť na to, že ona takéto slová len tak z úst nevypúšťa.
„Poď sem." povedal som až sebou mykla, no nakoniec si sadla vedľa mňa.
Čakala, čo poviem.
„Pozri na to drevo. Ako ho tie plamene oblizujú." osvetľovalo nás len svetlo z kozubu, „Tak rozožiera moju dušu hnev a smútok. Moja duša je ako to drevo. Navždy to neunesie a raz z nej ostane len popol."
Mlčala a napäto počúvala.
„Ak existuje niečo, čo mi má pomôcť, nebodaj zachrániť ma, tak bez teba to nenájdem." odmlčal som sa, „Lenže naše priateľstvo, ak sa to tak dá nazvať, je krehké ako popraskaná váza a čochvíľa môže puknúť. Preto sa pýtam, ako seba, tak teba, stojí to za to?"
Vstal som a nechal ju samú.
Vonkoncom sa mi nechcelo ísť dole, jednak aj preto, lebo je tam Sean. Nechápem, ako môžem niekoho ako je on v tomto dome strpieť.
Vytiahol som spod postele denník automaticky otvoril posledný záznam.
„Preto sa pýtam, ako seba, tak teba, stojí to za to?"
Ani nevieš ako Jayden.
Oh, už to píšem, akoby mal tieto denníky čítať. Našťastie moju skrýšu ešte neobjavil. Teda dúfam. Veľmi veľmi veľmi dúfam.
Záleží mi na ňom. Potrebujem ho. Tak veľmi na ňom lipnem, až mi to príde neuveriteľné. Stále je na ňom čosi, čo ma neprestáva udivovať. Nejde ani tak o to, čím je, ale o... ja ani neviem. Neviem to opísať. Keď ho vidím, vedela by som o tom básniť celý deň, ale bez neho...
Hnevá sa. Uznávam, že k nemu nie som férová, ale... ako mu to vysvetliť? On má neskutočnú odvahu, čo mu závidím, zatiaľ čo ja sa môžem akurát tak hanbiť. Proste to nedokážem. A kvôli tomuto sa bojím, že sa odcudzíme. To by bola tá najhoršia vec.
Stále mi chodia po rozume jeho slová. Tak bolestne pravdivé.
Ja viem, že sa hnevá, ale ja nechcem aby sa hneval. Bolí to viac než všetko ostatné.
Prečo ja? Prečo sa toto muselo stať práve mne? Však je to nemožné. A o to viac nás to bude potom bolieť. Ako mňa, tak aj jeho.
Potrebujeme sa, záleží nám jednému na druhom, to by aj slepý videl.
