11. časť
Nabehla elektrina a žiarovka zablikala a ostala svietiť.
„Aleluja!" zvolala Eloise ležiaca na posteli.
„Stíš si volume hlasu prosím." zamumlal som otrávene.
„A ty oži a neválaj sa mi na posteli ako mŕtvola."
„Mi?"
„Nám." opravila sa, „A pozri, koľko máš miesta ty a koľko ja."
„A čo. Ja som tu bol vždy."
„Nie je už otrepané a na toto vyhovárať?"
„A nemáš ty nejakú dobrú náladu? Príde mi to podozrivé keď si mi dva dni skuvíňala, že nejde elektrina."
„Mala som v škole dobrý deň." povedala jednoducho.
„Našla si si nejakých kamarátov?"
„Povedzme to tak, že niekto sa so mnou ráči baviť. Niekto živý podotýkam."
„Aha tak. Aj ma s nimi zoznámiš?"
„Čo?"
„Tak sa zoznámim sám, mne to problém nerobí."
„Jayden neuťahuje si zo mňa, pretože keď vravíš niečo takéto, ja sa skutočne obávam." povedala varovne.
„To som rád. Aspoň viem, že môžem byť spokojný so s tým, aký dojem robím na iných."
„Lebo ty robíš dojem na ták veľa ľudí... Jayden!" zvolala, no následne dopadla s buchotom na zem. Zamračila sa na mňa a ja som sa smial jedna radosť.
„Eloise hovorila si niečo? Čo robíš na zemi?" opýtala sa Claide.
„Ehm, hovorila som, ja idem. No a, potkla som sa."
„Kam ideš?"
„To nikto nezvonil?"
Znova som sa rozosmial a Eloise pre istotu stisla pery, aby jej nemykalo kútikmi úst.
„Nie, zlatko. To by sme snáď počuli aj my."
„Tak pardon, zrejme to bol len môj mobil." povedala a vzala ho zo stolíka, „Aha fakt."
Claide na ňu neisto pozrela, no nakoniec bez slova odišla.
„Meno Jayden a ja idem sa aleže vôbec nerýmuje." povedal som mierne pobúrene.
„Nie som dobrá v improvizácii." ohradila sa.
„Veľká škoda. No aspoň som sa pobavil."
„To vidím. Na môj účet." povedala a rozkašlala sa, „Okrem toho, to zhodenie z postele si si mohol odpustiť."
„Nie nemohol." zaškeril som sa a konečne sa posunul, keď sa vyštverala späť na posteľ a znova sa rozkašlala, „To ťa tá chrípka ešte neprešla?"
„Zrejme nie. Ja kašlem stále, ak si si nevšimol."
„Ale hej, len som tomu nevenoval nejakú pozornosť."
„Slabá imunita." povedala a zrak zapichla do mobilu, aj keď nič nečítala a nikomu ani nenaťukala správu.
„Čo je?" opýtal som sa.
„Ale nič." povedala nakoniec. Vzala do rúk knihu z angličtiny a ceruzku. Začala si niečo značiť. Strčila si ju do úst a pozrela na mňa, „Čo?"
„Ale nič." uškrnul som sa a posadil sa.
„Mám pocit, že tebe tých dvesto rokov ubehlo rýchlo, keď trištvrtinu dňa prespíš."
