9. časť
Zobudil som sa na to, ako si vedľa mňa niekto kýchol. Pootvoril som oči, no už som aj tak vedel, že to bol Daron. Včerajšok mal na neho dopad. Postavil som sa, prekročil ho a ponaťahoval si s jemným úsmevom svaly. Kto by čakal, že sa dá tak dobre vyspať na starom kresle. Svoju knihu som si vzal do zadnej knižnice a potom vyzrel von oknom. Počasie sa nie a nie upokojiť. S Daronom a Revom v pätách som sa vybral po dome. Vykukol som z dverí. Vzduch čistý. Niežeby mi to prekážalo, no keď ich niekto uvidí, okamžite ich vyrazí von a potom nech si ma neželá. Vyviedol som ich von do tej zimy, nech sa trochu prebehnú a šiel hľadať jedlo. To nebolo také ťažké. Táto rodina tak premrháva jedlom, až to nie je možné.
Petersonoví by ich už obesili. To bola tá najšetrnejšia rodina akú som poznal. Triedili všetko a šetrili všetkým. Niežeby nemali peniaze, proste si vážili viac životné prostredie ako svoje zdravie.
Vyniesol som im jedlo von a postával tam s nimi. Musím povedať, že ten spánok mi ozaj padol dobre. Mal som celkom obstojnú náladu oproti včerajšku, no bál som sa, že tá sa zrúti ako domček z karát hneď ako ju uvidím.
Keď sa mi minuli mäsové kúsky pre Revu a Daron zjedol všetko čo som mu naložil, som s nimi v pätách vošiel dnu, no zrazil som sa s Eloise. Samozrejme, ako správna opora, Reva sa uvelebil na operadle gauča a Daron si sadol pri moje nohy. Najprv sa mi to nepozdávalo, no teraz sa mi páčilo, že z obývačky sa dalo dostať hneď von do záhrady.
Pozrel som jej do očí, no nejako som sa nezmohol na slovo. A čo som jej mal povedať? Síce som sa snažil byť kľudný, no ešte stále ma škrelo to, ako sa včera zachovala.
„Ja len..." ozvala sa zachrípnuto a svoje zelenkavé oči zabodla do zeme a odkašlala si, „Sama som ti vravela, že s tebou súcitím a potom sa zachovám tak hlúpo. Lenže... no to je jedno. Mal si pravdu."
„Ja viem." povedal som jednoducho a ona sa mi zadívala do očí, akoby chcela vedieť niečo viac.
„A tiež bolo hlúpe, ak som si myslela, že mi niečo viac o sebe povieš." povedala nešťastne. Možno... čo keď som bol vážne tak hnusný?
„No chápem, však sa ledva poznáme." pousmiala sa opatrne, akoby som bol časová bomba a ona sa bála kedy vybuchnem.
Ak sa tak zamyslím, presne k tomu by sa moje správanie dalo prirovnať. Ale, žiaľ, nič s tým nenarobím. Aj toto je jedna z vecí, čo na mne zmenil ten posmrtný čas. Namiesto bezstarostnosti som teraz ako sopka, ktorá keď vybuchne, berie so sebou všetko čo jej stojí v ceste.
„Dobre teda." povedal som nakoniec s jemným úsmevom.
„Naozaj?" opýtala sa, akoby si nebola ešte stále istá. Však si ani nebola.
Prikývol som.
„Okrem toho, smiem ťa o niečo poprosiť?"
Udivene som nadvihol obočie. Jednak, že táto otázka neveštila nič dobré, a jednak, čo by už ona odo mňa potrebovala?
Moje nadvihnuté obočie brala ako výzvu k odpovedi: „Ide o ten nešťastný projekt z dejepisu." pousmiala sa.
„A čo konkrétne?"
„Poď a uvidíš." zasmiala sa. Tak mi iné neostalo.
Nakoniec sme skončili všetci v izbe. Ja ležiac na chrbte na zemi. Eloise tiež, no pod sebou mala deku a pri papieroch teplý čaj, keďže bola prechladnutá a ležala vedľa mňa. Daron bol pod oknami kúsok od nás a Reva si honosne vysedával na čele postele. Ak by nás teraz videla Claide alebo Mark, asi by sa zbláznili. No tí sa odvčera neukázali, pretože cesty boli neprejazdné a museli sa ubytovať v hoteli. Aspoň Eloise mala dostatok jedla, keďže, ako som už spomínal, vyvárajú ako v reštaurácii a potom to nemá kto jesť.
