1. časť
Sedel som v pohodlnom kresle a zohrieval si nohy teplom, ktoré sálalo z krbu. Zimu som cítil večne a nenávidel som to. Teplo, teplo som priam miloval. A hlavne ten kľud v obrovskom prázdnom dome. Sto krát prerobenom. Bez môjho dovolenia. Aspoň sa zbavili tých príšerných starecký vecí čo tu pani Niedlová „pestovala". Trebárs ten nechutný spráchnivený gauč, jej hnusné presladené voňavky, oblečenie a podobné kúsky. Nehovoriac o tom jedle čo varila. To by nezjedol ani pes. Vlastne ani nezjedol. Och áno, tá malá hlučná čivava ktorá na mňa nonstop štekala a Niedlová si myslela, že má už nejakú poruchu. Keby len vedela.
Jediné, čo som z jej strany uznal, boli levandule. Aspoň jedna v každej izbe. Voňali krásne. Jednu som si uschoval hore na podkroví. Keď už ona sa o ne nepostará. Niežeby umrela, to nie, aspoň čo som počul, tak si vraj žije v dome dôchodcov kde nad jej výjavmi ktoré videla v tomto dome len krútia hlavou.
Jemne sa mi nadvihol kútik úst. Možno som trochu škodoradostný.
Zatvoril som oči.
Keď vtom pred domom zaškrípali brzdy bicyklov.
Zas tie otravné decká. Nikdy nedajú pokoj. Jemným mávnutím mojej ruky oheň v krbe zhasol a spoločenská miestnosť, alebo to volajte obývačka, zhasla a prúdilo sem svetlo cez úzke škáry medzi mohutnými záclonami. Prach by ste tu darmo hľadali. Keď tu už žijem, nebudem tu žiť ako úbožiak.
Vchodové dvere sa otvorili. Poznal som ten zvuk. Počul som ho už toľko ráz, že sa to nedalo ani spočítať.
Počul som tiché šeptanie. Vstal som a počkal vo dverách na chodbu.
„Načo sem chodíme?"
„Aby som vám ukázal pravdu, že tu straší."
Uškrnul som sa. Odvážny chlapec. Len či taký bude aj o chvíľu.
„Ja sa bojím, poďme späť." povedalo asi jedenásť ročné dievča, zatiaľ čo chalani mohli mať tak dvanásť. Keď som mal ja dvanásť, nechodil som do opustených strašidelných domov. Robil som zábavnejšie veci. Teda zábavnejšie ako pre koho. Otec ma ani nepotrestal, keďže som vedel kde sa skryť kým nevychladne. Raz, keď k nám prišla vzácna návšteva som im odopol koňa od koča a poriadne ho vykúpal v blate, no keďže bol hnedý, nebolo to ani vidieť, len o čosi lesklejšia srsť. Keď sa vzácny pán šiel pochváliť svojím tátošom, gentlemansky vysadil svoju pani manželku na zablateného koňa aby sa mohol vystavovať hneď s dvoma pýchami naraz. Tá pohladila koňa po hlave a keď zistila, že je celý od blata, možno i od nejakých tých výkalov keď tak zapáchal, nemal som čas to zisťovať, začala jačať ako pominutá. Náramná zábava.
Znova som sa pristihol ako sa usmievam. To sa mi stávalo dosť často.
Pozrel som na tých dvoch chlapcov ako sa ku mne približovali. Roztiahol som ruky pripravený ukázať im nejaké to divadielko čo zaistí aby sa sem už nevracali, keď v tom dievča vyhŕklo: „Idú sem akési autá. Jedna dodávka a jedno osobné auto."
Nová rodina. Usmial som sa. To zas bude zábava.
„Rýchlo preč!" zvolal ten nebojácny a rýchlo stihli vyjsť cez vchodové dvere skôr ako by si ich boli všimli.
„A to som sa chcel zabaviť." zamumlal som a otočil sa na odchod. Niežeby ma nová rodina nezaujímala, ale usúdil som, že z vrchného poschodia bude lepší výhľad. Otvoril som okno nad vchodovými dverami a oprel sa oň. Z auta vystúpila žena a jej manžel, celkom mladí a následne ich pubertiacka dcéra. Čo som sa už za tie roky naučil bolo, že pubertiaci sú horší ako dvanásť ročné decká. Vydýchol som vzduch a nadýchol sa toho skorého ferbuárového.
