Ochranca

Kapitola 29.

Ideme už dve a pol hodiny. Mám veľké obavy. Cítim veľký strach. V žalúdku mám akoby kŕče. Pozrela som sa na Caluma, zdá sa mi celkom pokojný.

Pozrela som sa na cestu a uvidela som nápis, na ktorom bolo napísané, že odtiaľto je Noville zdialený 50 km.

"Potrebujem natankovať, 5 km odtiaľto je pumpa,"poznamenal Calum a ja som prikývla. Spomenula som si na Luka a Mikea. Môžu ma hľadať?

"Máš strach,však?" spýtal sa.

"Mám a to dosť veľký. Calum, ja, chcem ti poďakovať za to, že si tu, že mi pomáhaš, fakt si to vážim," vykoktala som zo seba a pozrela sa naňho. Videla som, ako sa usmial.

"Nemáš mi za čo ďakovať," usmial sa ešte raz a zabočil na benzínku. Zaparkoval auto, natankoval a šiel zaplatiť. Ja som zatiaľ ticho sedela v aute a rozmýšľala som, ako to všetko dopadne.

Calum prišiel spať,
sadol do auta a naštartoval. Zapol rádio a šla tam pomalá pesnička,
ktorá ma pomaličky uspala. Zobudil ma Calumov hlas.

"Lisa! Vstávaj,sme tu," zašepkal mi do ucha. Pretrela som si oči a otvorila som ich. Natiahla som sa a vystúpila som z auta. Porozhliadla som sa okolo seba. Všade samá špina, smeti, neslušní ľudia, čo po sebe len nadávajú. A navyše, je tu strašná hmla. Ani sa nečudujem, že tu sídlia predajci orgánov a môj nenormálny strýko Liam.

"Vieš, kde sme?" spýtala som sa Cala a pozrela som naňho. Ten zrejme zaváhal. Nakoniec len pokrútil hlavou, že nie.

"Tam je tabuľa!" skríkol skoro Calum a ukázal smerom na tabuľu. Podišli sme k nej a dobre sme si ju prezreli. Nachádzeme sa na Lacroad. Sme celkom blízku od centra mesta.

"Vieš kde sa nachádza tvoja mama?" spýtal sa ma Calum a pozrel sa na mňa.

"Áno,viem, Longdare 66," ukázala som na ulicu na mape.

"To je fakt ďaleko," poznamenal Calum a nezatváril sa moc nadšene. Odfotila som si mapu, aby sme vedeli kadiaľ ísť a nasadli sme do auta.

Za desať minút sme boli na Longdare ulici. Calum zaparkoval a vystúpili sme. Ako som vystupovala, zakrútila sa mi hlava a skoro som spadla.

"Čo teraz?" spýtala som sa Caluma a beznádejne som sa naňho pozrela. Sadla som si na najbližšiu lavičku a vložila som si hlavu do dlaní. Chcela som začať plakať, no zrazu Calum vykríkol.
"Lisa! Tamto je dom číslo 66!" ukázal na veľký sivý dom. Ako sme si ho mohli nevšimnúť?

Utekali sme k nemu. Ten dom bol priam hrôzostrašný a strašideľný. Videla som, ako nejaký muž, podobný otcovi balí niečo do auta.

"To bude Liam," šepla som Calumovi.

"Skryme sa, než si nás všimne," navrhol Calum a ja som prikývla.

Skryli sme sa za vysoký plot. Pozorovala som Liama, ako otvára vráta, aby vedel vyjsť autom.Otvoril ich, nasadol do auta a zaparkoval na ulicu, zatvoril vráta a zas nasadol do auta a už ho nebolo.

"Poďme dnu!" vyhŕkla som skôr, než som si premyslela to, čo som vlastne povedala. Calum začal premýšľať.

"Poďme," kývol na dom.

Preliezli sme plot a boli sme na pozemku Liama. Pozrela som sa na dom a začala rozmýšľať, ako sa dostaneme dnu. Zrazu som však uvidela polootvorené okno.

"A dá sa cez to prejsť?" spýtala som sa Caluma neisto.

"Ako vidíš, dá sa!" otvoril okno ešte viac a viezol dnu. Pomohol mi dostať sa dnu a zrazu som sa vyskytla v Liamovej obývačke.