Nevedomky prešla prstami po zdravej ruke. Tam, kde som ju držal, no nepodarilo sa mi ju udržať. Áno, vytiahol by som ju. Nech si hovorí čo chce. Aspoň tou vecou som si bol istý. No neviem prečo.
Dohral som posledný tón a zložil ruky. Pozrel som jej do očí. Podišla ku stoličke. Postavil som sa a ona si sadla. Prekvapilo ma, čo nasledovalo potom.
Ona začala hrať tú istú hudbu. Stláčala rovnaké klávesy. Po chvíli jej z oka vypadla malá slza, no snažila sa plač udržať. Aj napriek narazenej ruke pokojne hrala.
Ale odkiaľ tú pieseň poznala? Nevedel som ani, že hrá na klavíri. Teraz som bol ja ten, čo stál pri klavíri a sledoval ju. Videl som, že hrala s citmi. Prevažne bola smutná. Rovnako ako tá hudba. Preto jej ušlo ešte zopár sĺz, ale neplakala. Dohrala posledné tóny a ani raz sa nepomýlila. Následne si mierne pomasírovala boľavú ruku a dívala sa na klávesy. Vôbec som netušil ako reagovať. Stál som za jej chrbtom a sledoval ju. Cítila ma, nestál som predsa tak ďaleko.
Myslel som, že už prešla celá večnosť, keď celkovú atmosféru prerušil Mark. Toho som ešte dokázal strpieť.
„Eloise. Tak tu si. Všade je tma a nevedeli sme ťa nájsť. Ty si hrala?"
Prikývla.
Mark k nej podišiel a kľakol si k nej, takže sa k nemu pootočila. Chytil ju za obe ruky: „Ak sa niečo deje, kľudne nám to povedz."
„Bože, tak ohraná veta." pretočil som očami, „A ešte k tomu si naivne myslieť, že človek vám po tejto vete všetko povie."
„Otec nechaj to tak."
„Čo som vravel. Poznám ľudí lepšie ako ľudia poznajú sami seba." povedal som a pobral sa preč, a Eloise tak isto. Nenamierila si to do postele ale rovno oblečená do sprchy a pustila horúcu sprchu. Spustila sa k zemi a tam sedela pod tečúcou vodou, upierajúc zrak pred seba. Aspoň mala toľko rozumu, že ruku so sadrou si nenamočila.
Sadol som si vedľa nej. Možno som trochu zmäkol, no predsa som nemal chuť si ísť len tak ľahnúť, keď ona tu len tak sedí a vyzerá, že každú chvíľu sa rozplače. Znova. A predsa mi ešte jedna vec nebola jasná. Začal som kresliť noty spoločnej pesničky na sklo a ona ma sledovala. Načiahla pravý ukazovák k mojej ruke a pod ňou začala písať pokračovanie. Takto sme pokreslili celé sklo s celou osnovou. Na voľné miesto nakreslila srdiečko a pousmiala sa. Voda ma zmáčala, no vedel som, že len čo spod nej vyleziem, znova budem suchý.
Oprel som sa o stenu a ona spravila to isté. Sledovali sme sklenú stenu pred sebou, ako para skrýva noty piesne.
„To je šialené." potichu sa zasmiala.
„Zvykaj si, tráviš čas so šialencom." povedal som a tiež mi myklo kútikmi úst. Privrel som oči a užíval si teplú sprchu. Hlavne to teplo, ktoré tak milujem. Dúfam, že nehodlá odísť tak skoro. Vyzeral by som ako hlupák keby som tu ostal sám.
Vstúpili sme do izby hneď za sebou: „Tá mrcha mi ničí život."
„Aj keď už žiadny nemám. Však tá nedá pokoj ani ľuďom po smrti." zamračil som sa a jednoducho hodil na posteľ, čo si Eloise nevšimla, lebo hľadala slúchatká. Ja som neveril, že jeden človek môže byť tak otravný. Môžete mi veriť, že Bethany tu už dlhšie ako jednu noc neostane. Eloise si ľahla napravo odo mňa. Otočil som sa jej chrbtom a sledoval ako krásne vonku sneží. To je už začiatok marca a predsa. Vidím to na dlhú zimu.
No ako som sa snažil, spať sa mi nechcelo. Nakoniec som vstal a skoro zakopol o Thomasa, takže zas na mňa zavíjal kým som nevyšiel z izby. Vzdychol som, ale nechal ho tak. Vyhľadával som nejaké utešenie. A to sa dalo nájsť iba v knihách.
