Dopadla na pravú stranu a zvolala. Vzdychol som a zoskočil k nej, samozrejme bez ujmy a bolesti. Všimol som si, že narazila na pravú ruku. Z očí jej tiekli slzy.
„Už nie si taká silná, čo?" opýtal som sa a pozeral či nie je ešte niekde zranená. Ruku má možno zlomenú.
Do pár sekúnd k nej pribehli rodičia a ja som odstúpil. Z nabližšieho konára sa ozvalo tiché zakrákanie. Eloise bola úplne mimo, lebo neodpovedala na otázky rodičov, len sledovala Revu na strome, ktorý zase pozeral striedavo na mňa a na ňu.
„Tomu sa vraví ľudská hlúposť, Reva." povedal som a odkráčal som preč. Prechádzal som cez ako tak udržiavanú cestu, keď som už jednoducho stratil nervy. Nehodlám ich tu už dlhšie strpieť. Chcem byť sám. Úplne sám.
Zohol som sa po kameň a zo zlosti ho odhodil kamsi do kríkov a ozvalo sa zaskučanie. Z kríkov vyšiel Daron a bojazlivo na mňa pozrel.
„Neobšmietaj sa tu aj ty!" zahrmel som a on sa radšej niekam zašil. Znova som sa dostal tam, kde vždy. Stále ma to tam ťahalo. Studňa. Ľahol som si na chladný mramor a zatvoril oči, keď som ucítil, že niečo sa dotklo mojej tváre. Otvoril som oči a videl ako pomaly padá sneh. Úplne som sa uvoľnil a cítil, ako vločky prechádzajú cezo mňa a dopadajú na mramor podo mnou. Takto som tam ležal možno aj hodinu, zatiaľ čo bolo všade úplné ticho. Ukľudňovalo ma to.
Niekedy som tu už proste nechcel byť. Niekdy proste nevidím zmysel tu byť už o čosi dlhšie, ale odísť odtiaľto neviem. To ma zabíja aj keď som už mŕtvy.
Nakoniec som sa predsa len dokopal k nejakému činu. Takto tu nemôžem zostať naveky. Za ten čas zem zdobila už slušne veľká snehová prikrývka. Viac som sa zhmotnil a posadil sa. Sneh začal automaticky padať na mňa a nie cezo mňa. Túto vlastnosť som využíval ako sa mi chcelo. Ak som bol menej zhmotnený, všetko cezo mňa mohlo prechádzať a aj zvieratá mali problém ma uvidieť.
„Daron." povedal som do ticha, no i tak som o chvíľu počul cupot v snehu. Mierne ostýchavo ku mne podišiel, no keď som ho začal hladiť po hlave, zavrtel chvostom. Nechcel som ho tým kameňom trafiť. Započul som trepot krídiel a vedel som, že aj Reva sa dostavil. Tak aspoň sme tu my traja. A ešte ten kocúr, samozrejme. Eloise zrejme zobrali na pohotovosť.
Po hodnej dobe som sa konečne pozviechal a išiel do domu. (*Teraz*) Sadol som si ku klavíru a začal hrať tichú hudbu. Ozývala sa po sále, po celom dome. Tak, ako to mám rád. Privrel som oči. Nechcel som na nič myslieť. Len na prítomnosť. Ak by som tu nebol, kto by pravidelne oprašoval klavír? Zrejme nikto. Už by tu ani nebol. Som zaviazaný tomuto domu. No ak ho raz zbúrajú, neviem, čo so mnou bude. Odídem? Viem vôbec odísť? Celých dvesto rokov od mojej smrti som tu. Poznám každý milimeter tohto domu. Každú miestnosť. Každého obyvateľa, ktorý sa tu ukázal. No viac ako toto ma ničili spomienky na to, keď som žil. Na tie šťastné ale i smutné. No mal som ich rád. Vtedy som ešte žil a mohol som si určovať vlastnú budúcnosť. Ale teraz som tu uväznený možno i naveky.
Jedna noc všetko zmenila. Jedna hlúpa chyba človeka.
Preto nemám rád ľudí. Sú hlúpi, naivní a robia chyby. Nespočetné množstvo chýb. Možno keby som ich mohol robiť aj ja, cítil by som sa lepšie.
No nerobím ich? Robím. Stále. No i tak sa nič nemení. Všetko je rovnaké, každého prežijem.
Vonku sa spustila búrka a dokonale rozmáčala čerstvo napadnutý sneh. Hrmelo, sem- tam sa zablislo,čo znamenalo, že dom ostal v úplnej tme a tichu. Hromy boli hlasné, no predsa len som započul ako vrzgla podlaha.
Otvoril som oči a pozrel tým smerom. Stála tam Eloise s obviazanou rukou vedľa tela. Takže zlomená nebola. Nemo ma sledovala. Alebo teda tie klávesy. Ostýchavo pomalými krokmi podišla ku klavíru a jemne ho pohladila prstami, nespúšťajúc z neho zrak. Hral som ďalej. Miloval som tú hudbu keď sa odrážala od stien miestností a dostala sa až do samého kúta.
