Nikdy ti neodpustím

40. Marcus.

Marcus

Zastavil som pred budovou školy, ale Isabell som nikde nevidel. Viem, že som meškal, ale hovorila, že ma počká.
Znova som vytočil jej číslo ale nezdvihla. Po desiatom zazvonení to padlo do odkazovky.
Rozhliadol som sa po ulici, budove, v ktorej sa už nesvietilo.

Zmocnil sa ma zlý pocit, ale nemuselo to ešte nič znamenať.

Odpichol som sa od obrubníku, možno len nechcela čakať v zime a išla do baru za Alex. Dnes si presúvala smenu, aby sme mohli byť poobede spolu.
O pár minút som zostal pred barom. Zamkol som auto a vkĺzol dnu. Za barom som ihneď uvidel Alex, ale po mojej blondínke ani stopy. Míňal som zákazníkov a dopracoval sa až k barovému pultu, kde bola Alex.
,,Ahoj Alex, nevidela si Izy?" Otočila sa ku mne a sprášila ma pohľadom. Asi ešte stále mala na mňa spadnuté po tej ponuke trojky. Moja chyba.
,,Nemala byť s tebou?" Nadvihla to svoje ryšavý obočie.
,,Keby bola, nepýtam sa teba." Odfrkol som jej.
,,Tak možno ťa už mala dosť." Usmiala sa na mňa a ja som mal sto chutí skočiť za ten pult a zatriasť s ňou, aby konečne dostala rozum. Miesto toho so všetkým mojim sebazaprením som ignoroval jej poznámku a moju chuť jej zatočiť krkom a pokračoval som.
,,Dohodli sme sa, že ma počká pred školou, ale nebola tam. Nedvíha ani telefón."
,,Okej, počkaj skúsim jej zavolať ja." Čakal so ako na ihlách kým zoberie do rúk telefón a priloží si ho k ucho. Čakal som ďalšiu minútu, kým ho zložila.
,,Nedvíha, padá to do odkazovky." Pobavenie z tváre jej okamžite zmizlo.
Niečo sa muselo stať. Zlý pocit sa mi dostal z hlavy až do žalúdku a cítil som, že sa mi žalúdok presúva do krku.
,,Idem ešte raz do školy. Keby sem prišla zavolaj mi."
Dal som jej pre istotu moje číslo a utekal späť autu.

Zaradil som sa naspäť do premávky a vytočil Lucasa, ktorý to zdvihol za pár sekúnd.
,,Čo je bráško, už ti chýbam? Dve noci v spoločnej izbe a ty si sa už na mňa namotal?"
,,Nebuď kár. Nevolal si náhodou s Isabell?"
,,Dnes nie. Problémy v raji?"
,,Neviem ju nájsť."
,,Akože ju nevieš nájsť ?!"
Jeho posměšný tón sa zmenil na hrubý a povedzme si na rovinu hrôzostrašný. Keď išlo o to dievča, Lucas bol okamžite v strehu. Získala si ho a ja mi to vôbec nemám za zlé. Mňa si získala už len svojou existenciou.
,,Nebola pred školou. Nie je ani v bare. Neviem sa jej dovolať. Ani Alex nedvíha."
Habkal som so seba.
,,Skúsim jej ešte ja zavolať. Daj mi vedieť, keď prídeš k budove."
,,Myslíš, že mne nezdvihne, ale tebe určite áno?" Vyštekol som. Mal som dosť tých reči ako si všetci mysleli, že skôr či neskôr ma pošle k vode.
,,Kľud bráško. Volaj." A vypol ma. Bastard.

Vypol som motor a vyskočil z auta. Pri škole ani v jeho areáli nebolo ani živej duše.
Prešiel som po chodníku, keď som počul zvonenie. Obrátil som sa za zvukom a na zemi, v blate zmiešaným s pozostakami snehu som našiel jej telefón, na ktorom svietilo meno Lucas.

Keby to bolo fyzické možné, praskol by som telefón pod tlakom mojej ruky.
Dýchal som prerývane a srdce mi bilo ako zvon.
Zdvihol som Lucasa.
,,Zabijem ho." Vedel som, čo sa stalo. Nemusel som byť ani skurvený Sherlock.
,,Idem k Jaxovi domov." Zavrčal Lucas a jeho večne kľudná nátura bola preč.
,,Pochybujem, že tam bude." Nedokázal som sa ovládať. Hnev mi zatemnil zdravý úsudok.
,,Choď k Johnovi, ten počítačový magor vie vysledovať mobil. Ja mu brnknem, že tam ideš."
,,Ak jej čo i len jeden skurevný vlas poláme, zabijem ho."
,,Kľud mi ju nájdeme."
Zrušil som ho a hodil si jej mobil do vrecka riflí.
Pozrel som sa pod nohy, či nenájdem ešte niečo, ale nemal som to robiť pre svoje vlastné dobro a duševné zdravie. Na ľade som zazrel pár červených kvapôčiek. Zohol som sa a na moje zdesenie to nebola farba. Ak tá krv patrila Isabell vymlátim z neho dušu. Celým telom mi prešiel strach, hnev a bolesť v rovnaký okamžik.

Rozbehol som k autu, sadol za volant a trielil si to k Johnovi.

O pätnásť minút, ignorujúc stopky a daj prednosť v jazde som opäť vypol motor.
Chrbát mi osvetlili svetlá prichádzajúceho auta.
Vyletel z neho Lucas. Vedel som, že Jaxa nenašiel.
S vražedným pohľadom si to nakráčal ku mne.
,,Nie je tam." Povedal mi, čo som už dávno vedel.
,,Bola tam krv Lucas." Ani som si neuvedomil ako sa mi strašne trasie hlas.
Lucas sa zastavil a prešiel si rukou po vlasoch. Ja som sa otočil a bez toho aby som zazvonil som vošiel do Johnovho domu.
,,Mali by sme to ohlásiť polícii." Napokon prehovoril a dohnal môj krok.
V tom už pri nás stála vystrašená Laura. Krista, John jej všetko musí vešať na nos.
,,Ja to spravím, choďte za Johnom. Je v kancelárii." Ozvala sa a ja som jej pohľadom poďakoval.
Schody som bral po dvoch. Lucas ma predbehol a rozrazil dvere bratovej kancelárie.
John sa na nás ani nepozrel a ťukal do klávesnice. Okolo jeho hlavy bolo množstvo obrazoviek. Nikdy som v tomto jeho brlohu nebol.
,,Jaxonov mobil je vypnutý. Nedokážem ho nájsť." Utrúsil a moja päsť okamžite narazila do dverí jeho kancelárie. Okamžite som si rozbil hánky.
Lucas prešiel poza jeho chrbát a sledoval obrazovku. Ja som si oprel čelo o dvere, na ktorých zostala preliačina od mojej päste.
,,Čo teraz?" Tlmene som počul Lucasa ako sa rozpráva s bratom.

Nedokázal som sa sústrediť. Musel som ju nájsť.
Nemohol som o ňu prísť, teraz, keď som bol konečne šťastný. Nemal som nikam chodiť. Nemal som ju nechať v jednom meste, samú, s tým psychopatom.
,,Videl si poslednú dobu Jaxa?" Moje slová smerovali k Johnovi.
,,Pred týždnom asi."
,,Ako sa choval?"
,,Čo ja viem Marcus. Asi normálne. Prepáč, neskúmal som jeho správanie. Rozprávali sme sa ani nie päť minút."
Prsty som zaťal do päste.
,,Vieš sa nabúrať do počítača?" Opýtal som sa ho.
,,Vie vták lietať?" Odfkol mi drzo.
,,Sliepka nie." Vložil sa do toho Lucas. Za jeho pokus o vtip som ho mal chuť udrieť.
Otočil som sa na päte.
,,Kam ideš?" Počul som Lucasov hlas za chrbátom.
,,Kam asi ty idiot? Idem k nemu domov po jeho počítač."